Slovenská televízia: Večer plný secesie. Scenár: Jozef Bednárik, Viliam Klimáček. Réžia: Jozef Bednárik, STV 1, 2. 11. 2002, 20.30 h
V nie najšťastnejší termín – deň Pamiatky zosnulých – zaradila STV premiéru „nežne náučnej revue“ s názvom Večer plný secesie, režiséra Jozefa Bednárika. Ambíciou projektu obmedzovaného štúdiovými a fundusovými podmienkami bolo poskytnúť ľahké poučenie a inteligentnú zábavu pre široký okruh divákov, čo je asi to najťažšie, čo sa vôbec dá chcieť. Hoci akákoľvek skečovitosť musí pre ortodoxných umenovedcov pôsobiť povrchne, väčšia presnosť by nepoškodila ani podobnému zmiešanému žánru.
Bez bližšieho komentára je asi ťažko vedľa seba dávať mená ako Čajkovskij a Mahler, Mucha a Munch. Prekážkou väčšej atraktivity pre „bežného diváka“ bol zas výber dokrútok i archívnych materiálov, ktoré nepôsobili vždy dostatočne dynamicky a odôvodnene. Pridlhá bola pasáž z Labichovej hry, na jednotku nebola ani „secesná reklama“ či Freudov gauč, v prípade baletných vložiek bolo ťažko posúdiť, či išlo o pokus o rekonštrukciu či paródiu. Priveľmi ostrým bol aj strih priamo na hrôzy druhej svetovej vojny (neboli k dispozícii zábery z tej prvej?), mimo kontextu zas zaradenie istých prvkov – šansón Mon Dieu. Uvedomujem si, aké náročné je vystihnúť obdobie či štýl niekoľkými ťahmi, bonmoty a slovné hračky však nemusia byť tou najlepšou cestou. Večer, ktorým nás šarmantne sprevádzala Božidara Turzonovová, bol teda viac recesný ako secesný. Určite väčší význam by však tento projekt mal, ak by sme v krátkom čase mohli očakávať jeho pokračovanie. Nateraz sa hovorí o baroku, ale ktovie.
Ak sa o politike hovorí ako o umení možného, potom je produkcia STV umením takmer nemožného. O stave našej televíznej tvorby totiž najlepšie vypovedá to, že každý realizovaný projekt je v podstate víťazstvom.
HODNOTENIE: *** ZUZANA ULIČIANSKA
HUDBA: Dážď padá na naše duše
Tracy Chapman – Let It Rain. Elektra/Universal 2002
Americká pesničkárka sa prednedávnom ocitla v 440-člennej nominácii časopisu Total Guitar na najlepšieho gitaristu. Nedostala sa medzi 100 najlepších, ale medzi gitarovými inštrumentalistami bola jediná žena. „Ženy nesúťažia a nepredvádzajú sa, chcú napísať peknú pieseň. Myslím, že je to múdrejšie,“ povedal o nej editor časopisu H. Rowley.
Rozvaha a múdrosť sú hlavnými znakmi jej piesní, s ktorými sa svet zoznámil ešte v roku 1988, keď sa ako neznáme dievča objavila na benefičnom koncerte pre juhoafrického aktivistu Nelsona Mandelu. Ešte aj dnes ju prekvapuje, ako jej tento koncert zmenil život – vtedy sa z kaviarenskej folkerky stala medzinárodná hviezda.
Hudobná dráha Chapmanovej má niekoľko vrcholov. Po debute k nim určite patrí album New Begining z roku 1995, na ktorom sa nadýchla ako zrelá bytosť. Ako názov albumu odkazuje, začala nanovo. Nasledujúci Telling Stories (2000) a aktuálny Let It Rain sú pokračovaním jej nového začiatku. Ťažko by ste na nich hľadali hit ako Fast Train alebo Talking ‘bout Revolution. Sú to výpovede, ktorým musí človek venovať čas a pozornosť.
Let It Rain je z nich možno najintímnejší. Po zvukovej stránke mu pomáha nenápadná produkcia Johna Parisha, ale najpodstatnejší je jej hlas. Ste s ňou v jednej miestnosti a ona vám spieva do ucha piesne o láske a vzťahoch. O ktorých z piesní by ste mohli povedať, že majú dušu? Skladby Chapmanovej určite.
Slobodný život v San Francisu jej vyhovuje a hektickú existenciu odmieta. „Nemyslím si, že by som mala o čom písať, keby som nestretávala priateľov, a nečítala knihy a necestovala, kam sa mi chce. Je to divný svet byť hudobníkom a presúšať sa z jednej hotelovej izby do druhej.“
HODNOTENIE: **** PETER BÁLIK
FILM : Neurob to, čo sa ti najviac chce
Zlez zo stromu (Human Nature). USA 2002. Scenár: Charlie Kaufman. Réžia: Michel Gondry. Hrajú: Tim Robins, Patricia Arquette, Rhys Ifans
Human Nature si na prvý pohľad vyžiada našu pozornosť – pod scenárom je totiž meno Charlie Kaufman, ktorý predtým s režisérom Spikom Jonzom významne spolupracoval na vynikajúcom filme V koži Johna Malkovicha. Aj v Human Nature je výstrednosť hlavný imperatív. Dokonca jediný. Len sa pozrite na postavy.
Tim Robbins hrá Nathana, vedca – behavioralistu, ktorý učí myši pravidlám stolovania. Kedysi bol Nathan panic. Až kým nestretol Lilu, ktorá je tiež panna, lebo má problémy s ochlpením, je chlpatá po celom tele a hľadá pomoc elektrológa – hrá ju Patricia Aquette, živšia než kedykoľvek inokedy. Nathan a Lila sú ako z Darwinovho zlého sna. Na prechádzke lesom nájdu a vezmú so sebou lesného muža (Rhys Ifans). Nathan ho nazve Puff a ubytuje ho v laboratórnej klietke. Učí ho spôsobom, ukazuje mu, ako modifikovať a tlmiť primárne pudy. Je celkom zábavné sledovať tohto novodobého Tarzana, ako vláči nábytok a dlážku. Nathan vyzbrojil Puffa skvelou definíciou civilizácie – „Keď si nie si istý, neurob to, čo sa ti najviac chce!“
Ale bizarné postavy, hneď ako sa nám predvedú, ďalej už v podstate nemajú kam ísť. Filmu chýba energické vyžarovanie, ako sme zvyknutí z Malkovicha. Michel Gondry, známy reklamnými spotmi pre Levi‘s a videoklipmi Björk, sa pohybuje príbehom trhane, oberá tým postavy o ich ľudskú povahu a publikum o možnosť zakotviť záujem. Je to teda len Kaufmanov talent, ktorý udržuje nápady pri živote, keď film vybehne z koľají.
HODNOTENIE: * EDWIN GRASSMEIER
