Jeden z hlavných ideológov európskeho zjednotenia tiež povedal, že „Turecko nie je Európa, jeho hlavné mesto neleží v Európe a 95 percent jeho obyvateľov žije mimo európskeho kontinentu.“
Giscardove slová vzbudili rozruch a odmietavé stanoviská európskych inštitúcií. Hovorca komisie Jean - Christophe Filori jeho výroky komentoval slovami, že „Turecko je uznaným kandidátom a komisia nemá zámer to spochybniť“.
Hoci Európa sa tvári pohoršene netreba zabúdať, že diskusia o tom, či Turecko skutočne patrí do „kresťanského klubu“ v únii, reálne existuje. Faktom je aj to, že v kuloároch mnohí európski politici priznávajú, že sa vstupu Turecka do spoločenstva obávajú. Už aj pre to, že Turecko by sa vzhľadom na svoj dynamický demografický vývoj stalo pravdepodobne najväčšou krajinou únie s najvyšším počtom poslancov v Európskom parlamente. Ďalším problémom je aj sociálna štruktúra tureckej populácie - povedané na rovinu - Turci sú moslimovia a navyše chudobní.
Nateraz sa Európe darilo držať Turecko mimo hry výhradami k jeho demokratickým deficitom. Od leta však Ankara prijala niekoľko reformných krokov, ktoré by ju mali priblížiť k európskym štandardom. Okrem iného zrušila trest smrti v čase mieru a začala garantovať niektoré práva kurdskej menšiny. V oblasti dodržiavania ľudských práv má však ešte stále čo doháňať.
Novou zámienkou na odmietavé stanovisko Európy k Turecku by teraz mohlo byť víťazstvo konzervatívnej proislamskej Strany spravodlivosti a rozvoja. Strana však vyhlasuje, že vstup do únie je pre ňu prioritou a očakáva, že na summite v Kodani únia Turecku oznámi dátum vstupu.
Európske postoje k Turecku, ktoré nediplomaticky poodhalil Valéry Giscard d‘Estaing ukazujú aj istú dvojtvárnosť politikov starého kontinentu. Na jednej strane odmietajú spájanie islamu a moslimov s negatívnymi prejavmi, na druhej strane ukazujú, aký veľký je ich strach z cudzieho a „neeurópskeho“.
JANA MIKUŠOVÁ
