Dorotu Nvotovú, dcéru herečky Anny Šiškovej, si nadšenci slovenského filmu mohli prvý raz všimnúť pred siedmimi rokmi vo filme režiséra Martina Šulíka Orbis Pictus a o dva roky na to sa objavila aj v jeho Krajinke. Najnovšie si zahrala vo filmovom debute českého režiséra Benjamína Tučka Děvčátko, ktorý bude mať premiéru v decembri tohto roka. Pred dvoma rokmi zmaturovala na evanjelickom lýceu v Bratislave a tohto roku sa vydala. Spolu s manželom Whiskym alias Milom Láberom píšu, skladajú, spievajú a hrajú v kapele Slobodná Európa. Okrem toho založili skupinu Overground a momentálne pracujú na jej debutovom cédečku.
Na palube lietadla s nápisom Láska na prvý let sa Dorota Nvotová 22. februára tohto roku vydala za speváka Whiskyho. Dorotka mala na sebe strieborné šaty „za 500 korún z čínskeho obchodu“ a ženích sako rovnakej farby, ktoré si požičal od kamaráta.
FOTO – TASR
Asi pred rokom mnohých šokovala správa, že herečka Dorota Nvotová a šéf kapely Slobodná Európa Miloslav Láber, alias Whisky, sa zosobášili v lietadle. Dorotka, známa z filmov Martina Šulíka, vyzerá stále ako roztopašné dievčatko, minulý mesiac však oslávila dvadsiate narodeniny. Hoci dnes venuje väčšinu času hudbe, opäť aj nakrúca.Ako sa vám páči úloha v novom českom filme Děvčátko?
„Dobrý film je ten, pri ktorom nemusím počítať sekundy strávené pred kamerou. Z tohto pohľadu sa na Děvčátko strašne teším. Je to príbeh sedemnásťročnej baby, ktorá žije s mamou v byte na periférii mesta. Odohráva sa počas troch dní, s troma mužmi, v troch účesoch, je plný sídliskových diskoték a obchodov. Tri štvrtiny filmu tvorili nočné scény. To bolo naozaj dačo pre mňa. Som nočný vták.“
Ako si spomínate na prvé filmovačky?
„Ja som sa už ako štvorročná machlila u mamy v divadelnej šatni. Možno preto som nikdy nemala pocit, že film je niečo úžasné. Úplne na začiatku som hrala nejaké šteky v televíznych inscenáciách – napríklad feťáčku, čo fetuje na schodoch toluén a tak. Keď som začala nakrúcať s Martinom Šulíkom, mala som trinásť rokov. Na film Orbis Pictus sa vtedy veľmi čakalo, no po úspešnej Záhrade to bol asi fakt prepadák. Tento film má však pre mňa doteraz obrovské čaro. Jeho nakrúcanie bolo zážitkom, veľa som sa tam naučila. Boli sme v prírode, spali v hoteloch a mne ako mladej žabe, ôsmačke, dobre padlo hlavne to, že som mohla byť preč z domu aj zo školy.“
Vlani ste zmaturovali. Škola vás už úplne prestala baviť?
„Neštudujem a ani sa na to nechystám, aj keď mama mi hovorí, že to oľutujem. Hneď, ako som skončila gymnázium, odsťahovala som sa z domu. Do marca som robila sekretárku na ministerstve kultúry. Ale skončila som s tým, lebo som musela byť stále v Prahe na nakrúcaní.“
Vy a úradnícka práca – to je dosť nepredstaviteľné.
„Náhodou, vôbec som nečakala, že budem taká dobrá kancelárska krysa. Bola to úplná paráda – trávila som osem a pol hodiny denne v kancelárii, kde ma nikto neotravoval, triedila som nejaké materiály a nosila lodičky, kostýmy, okuliare. Odvtedy nemám problém s vybavovaním papierovačiek, naučila som sa to. Jediný problém bol, že peniaze mi ledva stačili na cigarety a džús.“
Preto ste sa vydali?
„Ale kdeže! S Whiskym nás spája viac. Založili sme kapelu Overground a dali dokopy celkom dobrú bandu, s ktorou práve dokončujeme cédečko. Spolupracujeme s kopou zaujímavých ľudí od nás aj z Česka. Na basu hrá Marta, známy z kapely Lucie, na gitaru Špako (Kosa z nosa, Med) a Joe Karafiát z Plastic People od the Universe a Garage“
Čo robíte v kapele?
„Spievam a hrám hlavne na klavíri – ten je prvou naozajstnou živou spomienkou z môjho detstva. A potom na saxofóne, ale to je iba taký môj turistický nástroj. Tretinu skladieb tvoria moje pesničky, k dvom som napísala aj text.“
Akým typom úletu bol váš sobáš?
„Zbehlo sa to tak rýchlo, že ani nebolo času sa nad tým zamýšľať. Určite to nebolo zo srandy, na to som príliš rodinne založená. Ani predtým som nemala uletené vzťahy.“
Ako sa vám spolu s Whiskym tvorí?
„Dobre. Whisky je človek, ktorému to páli v strese. Jeho texty vznikajú v zásade ráno, tesne predtým, ako sa ide do štúdia. U mňa je to skôr naopak. Som naladená na nočný pokoj a väčšinou sa mi podarí napísať text, až keď mám zloženú hudbu. Lenže aj hudbu sa podarí zložiť až vtedy, keď je urobený text. To je asi večný problém.“
Váš manžel je od vás takmer o štrnásť rokov starší. Odráža sa vo vašom vzťahu tento vekový rozdiel?
„Nie. A ľutujem každý vzťah, ktorý na tom stojí. Neviem si predstaviť, ako inak by som mala teraz žiť. Možno by som mala chodiť na vysokú školu, bývať ešte u rodičov a umývať riady…“
Takže sa cítite staršia, ako v skutočnosti ste?
„Všetko sa mi to posunulo ešte niekedy v detstve. Stále som bola v divadle medzi dospelými, v škole som sa so spolužiakmi nemala veľmi o čom baviť. Ten rozdiel so mnou putoval, ostatní akosi vždy rozumeli tomu, že Dorota sedí tam vzadu a píše si nejaké básničky.“
Vniesla vám manželská inštitúcia do života niečo nové?
„Zážitky. Mali sme parádnu svadbu v lietadle a motorkový sprievod a nemuseli sme pre to pohnúť ani prstom. Všetko sa to vymyslelo samo.“
Vďaka tejto akcii ste dosiahli trochu umelú popularitu. Neprekáža vám to?
„Nie. Bola to zábava, ktorú sme prijali a na druhý deň sme sa seriózne zobrali na matrike. Situácia sa trochu zmenila v tom, že všetko, čo teraz urobím, sa hneď všetci dozvedia. Musím dvakrát merať a raz strihať. Je to však celkom dobrá kontrola, asi ako keď mi v škole oznámkujú diktát.“
Čo je lepšie – nakrúcať film, alebo hrať v kapele?
„Darmo by som si povedala, že chcem byť filmová herečka. Film je vec, ktorá na Slovensku môže fungovať len v rámci hobby. Sústreďujem sa hlavne na to, čo viem – a to je muzika. Rozhodne chcem ostať pri nej. Ale keď mi niekto zavolá, že chce točiť, tak pôjdem.“
Nie je váš postoj tak trochu aj revoltou voči hereckému prostrediu, z ktorého pochádzate?
„Možno aj áno. Neznášam tlačenky. Preto som nechcela ísť ani na vysokú. Do filmov ma vždy vybrali cez seriózny casting.“
Beriete svoju mamu ako konkurenciu?
„Ja teda nie, a určite ani ona mňa. Aj teraz do mňa zabŕdne, rovnako ako predtým. Dlho si zvykala, že som preč, a sem-tam ju to ešte chytí. Vždy je zvedavá, prečo mám kruhy pod očami, keď som po žúre.“
Prečo ste odišli z domu?
„Rozhodla som sa tak z hodiny na hodinu o pol štvrtej v noci. Bez koruny, bez roboty, zobrala som si veci a išla do skúšobne, uvarila som si v rýchlovarnej kanvici vreckovú polievku a rozmýšľala som, čo so mnou bude. Mamu totiž štvalo, že po maturite som sa trochu uvoľnila v spoločenskom živote. Teraz, po roku a pol, je to už myslím v pohode. Z podnájmu do podnájmu, z roboty do roboty a je to.“
Po kom máte takú nespútanú povahu?
„Zdá sa mi, že aj moja mama je taká. Aj preto je niekedy náš vzťah dosť extrémistický. Ale určite nie zlý.“
Z čoho žijete?
„Z hudby zatiaľ veľmi neprší. Veľa koncertujem s kapelou Slobodná Európa a momentálne pripravujem vianočnú Hodinu deťom. Je to dosť vyčerpávajúce.“
Dlho bolo verejným tajomstvom, že vaším otcom je Jaro Filip. Prečo?
„Bola to spoločensky známa vec. My sme to doma mali vyriešené. Vychoval ma Juro Nvota, mimochodom, Jarov dobrý priateľ. Médiá iba čakali, kedy s tým vyrukujem ja alebo mama. Na krste knihy o Jarovi Filipovi som to nakoniec povedala. Vedela som, že potom už budem mať konečne pokoj.“
Uvažovali ste niekedy nad tým, že si založíte rodinu?
„Sú veci, ktoré sú pre mňa posvätné, a deti medzi ne patria. Som pripravená na všetko, len aby všetko bolo pripravené na mňa.“
To je odvážne, závideniahodné vyhlásenie.
„Niekedy si závidím, ale niekedy aj nie. Vždy som bola taká. Médiá možno urobili zo mňa niečo iné, ale to pre mňa nie je podstatné.“
Napríklad rozširovali váš vzťah k drogám. Do akej miery ich akceptujete?
„Nikdy som žiadne nebrala. Myslím si, že by mali byť legálne a bezplatné, potom by to všetkých prestalo baviť. Keby trávu predávali v potravinách, iste by kopa trinásťročných nesedela na Františkánskom námestí a nefajčila ju. Ale považujem ju za menšiu drogu, ako je napríklad borovička.“
A borovičku si dáte?
„Som namotaná hlavne na cigarety. Ale raz za čas zapijem borovičku džúsom.“
Potrebujete ju, keď tvoríte?
„Nie, neviem si predstaviť, že by som pri písaní nebola triezva. Vôbec by som sa nedokázala sústrediť. Môj zdravý narcizmus ma chráni pred alkoholom.“
Veríte v Boha?
„Áno, dokonca som z náboženstva aj maturovala. Nechodím síce do kostola, ale je mi jasné, že ten strom vonku asi nevymyslel človek. Mám k Bohu veľkú úctu. Určite viem, že Boh má na svedomí hlavne to, čo sa mi podarí. Čo pokašlem, je moja vina. Je to celkom sranda: on vie, že ja o ňom viem, a ak ho aj náhodou obviním z nejakého svojho prúseru, tak čakám poriadny trest. Takto sa hráme.“
Je pre vás konečnou autoritou?
„Myslím si, že Boh je konečnou autoritou pre každého, kto v neho verí. Prvýkrát som si ho všimla, keď som začala komponovať hudbu. Zrazu som zložila peknú pesničku, a ani neviem ako. Všetko je vlastne len hľadanie toho, čo tu už je. Akurát, že keby sme to nehľadali, neboli by sme tu. Uvedomila som si to už ako decko a vzápätí som zistila, že neexistuje čas. To mi úplne stačí. Napokon, aj tento rozhovor je už napísaný aj prečítaný. Len sa k nemu treba dopracovať.“
FOTO SME – PAVOL FUNTÁL
