Peter Lispuch nemá v kancelárii počítač. Tvrdí, že z očí do očí sa klame hor-šie ako cez počítač. Vo firme ale zaviedol najmodernejšie spôsoby riadenia a komunikácie. So svojou firmou je oveľa spokojnejší ako s hospodárením v slovenskom lesníctve, ktoré riadi nekontrolovateľný štátny monopol. Verí, že nové vedenie poľnohospodárskeho rezortu to zmení.

Stabilné ceny, stáli a priateľskí odberatelia, stabilní zamestnanci. Socializmus bol jedinečným inkubátorom, v ktorom sa podnikom darilo bez ohľadu na druh, kvalitu a riadenie výroby. Keď stabilitu vystriedal trh a podniky sa zmenili na firmy, prišli problémy. Vlajkové lode sa začali potápať. Recept na prežitie mnohé nikdy nenašli. Z drevospracujúcich firiem prežila jediná - zvolenská Bučina. Dnes sa má lepšie ako za socializmu.

Guľatina - základná surovina v drevárstve zdražela v priebehu pár rokov niekoľkonásobne. Pohorelo na tom veľa firiem, Bučina však prežila.

Buk a vzdelanie

Bučina bol prvý podnik na svete, ktorý vyrábal drevotriesku z bukového dreva. „Blízkosť univerzity, strednej školy a učňovky znamenali nekonečný potenciál mladých invenčných ľudí a vďaka tomu bola Bučina technologickým lídrom v širokom okolí,“ hovorí o minulosti podniku jeho dnešný generálny riaditeľ Peter Lispuch.

Lepené drevo a drevotrieska sa zo Zvolena vozila do nábytkárskych podnikov nielen v Československu, ale v celom východnom bloku. Vo viacerých výrobkoch mala monopol, a to jej vytvorilo slušné šance na prežitie aj po roku 1989. Rozpad socialistických trhov znamenal v drevárskom priemysle cenovú pohromu. „Všetky ceny boli regulované, ale guľatina nie. V priebehu troch rokov jej ceny vyleteli na európsku úroveň. Firmy to nedokázali stráviť,“ vysvetlil Lispuch problém s hlavnou vstupnou surovinou.

V Bučine sa s ním začalo pasovať nové vedenie, v tom čase už polosúkromného podniku. „Firma na tom bola dobre s výrobou, ale nebola dobre riadená a minimálne sa orientovala na zákazníkov. Vyrábala kvalitne, ale nie to, čo trh potreboval.“

V roku 1995 sa Bučina konečne stala súkromnou firmou. „Doznieval ešte Moravčíkov režim a išlo o jednu z posledných skutočných verejných súťaží, hoci to už bolo za Mečiara. Dali sme o sto percent vyššiu cenu ako druhý záujemca,“ spomína Lispuch. Kúpiť polovicu Bučiny mu umožnila jeho podnikateľská minulosť - zarábal na tom, že kupoval staré ruské počítače a dodával ich Američanom, ktorí z nich tavením získavali zlato, striebro a platinu. Slovenské stavebné firmy zase ľahko presvedčil, aby použité oceľové štetovnice dávali radšej jemu za korunu, než do šrotu za pár halierov. Potom ich predával Rakúšanom po troch šilingoch.

Nová doba, nové riadenie

„O Bučinu sa bolo treba začať starať hneď a ja som chcel byť generálny riaditeľ.“ Skúsenosti s riadením získal v Iraku. „Boli tam tvrdé trhové podmienky a pracovalo sa úplne inak ako v socializme. Keď som sa sem vrátil, vedel som, že nemôžem urobiť jednu vec: vrátiť sa do pomalého, komótneho systému.“ Manažérsku zručnosť hľadal na školeniach v Japonsku a inšpiráciu v spôsobe riadenia v Amerike. „Videl som ako papierová teória funguje v praxi.“

Bučina nebola pripravená na konkurenciu, trpela prezamestnanosťou a vyrábala draho. „Potrebovali sme spraviť „hardvér“, teda podmienky na to, aby sme mohli relatívne stabilne pracovať a vyrábať. Snažili sme sa udržať v rukách náklady. Začali sme investovať.“ Súčasne s tým nachádzalo vedenie nových odberateľov - v Nemecku, Rakúsku, Maďarsku.

„Vedeli sme, že ceny energií pôjdu hore a že náklady na ňu by nám mohli zlomiť krk.“ Firma si preto vybavila úver od Európskej banky pre obnovu a rozvoj. Nakúpila z neho dva kotly, v ktorých dnes spaľuje nepotrebný drevný odpad. Vďaka tomu obmedzila spotrebu plynu takmer na desatinu a sčasti sa aj sama zásobuje energiou. „Teraz, keď sa dvíhajú ceny, my sa smejeme. Konkurencia to bude platiť, ale my nie.“

V čase nástupu Lispuchovho manažmentu pracovalo v Bučine 2300 ľudí. Dnes ich je 1100. „Potrebovali sme vyriešiť prezamestnanosť a bolo to veľmi ťažké.“ Výsledkom je trojnásobný nárast produktivity práce. Tých, ktorí zostali, považuje za to najcennejšie, čo má. „Všetko, čím sa firma odlišuje od ostatných, sú ľudia,“ hovorí Lispuch.

Ich riadenie a spôsob komunikácie firma začala budovať odznova a nechala si radiť od psychológov manažmentu. „Spolu hľadáme, čo v ľuďoch je,“ pokračuje Lispuch, ktorý si osvojil slávnu McNamarovu ideu o manažmente ako umení využiť talent ľudí. „Je to jednoduché. Ak sa na niečom dohodneme, že to urobíme, tak to urobme. Celý problém je v tom, či to dokážeme“. Jeho ďalším mottom je dôslednosť. „Nič sa tu neodpúšťa. Keď odmeňujem, prečo by som nemohol aj trestať, je to normálna vec a každý to vie.“

V začiatkoch býval v práci 16 hodín denne a ani potom neodchádzal z fabriky - býval v nej aj so svojou rodinou. Dnes svoju kanceláriu bez počítača opúšťa v normálnom čase a je vďačný, že má okolo seba ľudí, ktorí vedia, ako riešiť problémy. „O niektorých veciach už vôbec nemusím vedieť. Riešia ich ľudia, ktorí sú za to zodpovední“.

Cestu úspechu Bučiny vysvetľuje na princípe pyramídy. „Na začiatku sme museli investovať 1,2 miliardy, aby sme mohli plynule vyrábať. Keď teraz investujeme 300 až 400 miliónov, bude to znamenať rast hodnoty našej produkcie o sedemdesiat percent a posun k vrcholu pyramídy, kde už je oveľa menšia konkurencia“.

Zo straty do zisku

Mohutné investovanie sa v účtovníctve prejavilo veľkými odpismi a tak aj záporným hospodárskym výsledkom. „Vlani aj predvlani sme mali stratu, ale dnes tvoríme zisk. Budúci rok na tom budeme už celkom slušne“. Veľa si sľubuje od výroby montovaných - drevených domov. Na Slovensku na ne ľudia nie sú zvyknutí, ale Bučina si našla stabilných odberateľov v Nemecku, Rakúsku a Škandinávii. Verí, že štát si raz uvedomí ich ekologický prínos, a tak ako inde na svete začne bývanie v nich zvýhodňovať.

Starosti robia Lispuchovi štátne lesy. Ročne sú dotované stovkami miliónov korún a ich fungovanie je nekontrolovateľné. Zmeniť to môže transformácia na akciovú spoločnosť, kde v dozornej rade budú sedieť aj ľudia z drevospracujúceho priemyslu. „Vzorom by mohlo byť Rakúsko, ktoré má tiež štátne lesy, ale na rozdiel od našich sú ziskové“.

FOTO - AUTOR

Autor: Zvolen