Hrzánová, Václav Neužil, Michal Zelenka * Premiéra 30. októbra 2002
Na jesennú premiéru svojho Mizantropa sa Martin Čičvák, režisér pražského Činoherného klubu, pripravoval už od jari. Keď si po dlhom hľadaní našiel Celiménu až v Bratislave, musel upraviť český preklad, aby Mihálikov verš zapasoval do Mikešovho. Výsledok sa dostavil a tak, ako brilantný rytmus slovenského Mizantropa vyčnieva nad českým prekladom, kde sa herci občas potknú o nadstavované slovíčka, aby bola dodržaná kadencia, tak aj Celiména Zuzana Fialová svojou plnokrvnosťou nechtiac znevýhodňuje svojich matnejších partnerov.
Čičvák, ktorý pre svoj vek stále musí dokazovať režisérske kvality, má už dávno vlastný neopakovateľný rukopis. Pre nedostatok talentu ho vraj neprijali na bratislavskú Vysokú školu múzických umení, ale bez váhania sa ho ujala brnianska JAMU a dnes uvoľnene, s nadhľadom a dvojjazyčne režíruje v centre Prahy jedno z vrcholných diel klasika dramatickej literatúry.
Mizantrop - doslovne hádam mrzutý odľud - je Molièrova autobiografická reflexia vlastnej životnej situácie. Okrem témy osamelosti človeka s morálnymi princípmi v konformnej spoločnosti ordinárneho sveta nastoľuje aj akoby menej podstatné otázky, na ktoré si trpko a vtipne neodpovedá.
Molière prvýkrát v tejto hre z roku 1666 vytvoril typ ženy, ktorá rovnako ako ju obdivujúci muži trvá na vlastnej dôstojnosti, slobode a mravnej nezávislosti. Svoj autorský um, vtip a iróniu vložil dramatik do úst parížskej kokety, akoby odkazoval ostatným mužom, čo by si o nich myslel on sám, byť Celiménou. Vzťah nakoniec otvorene egoistického moralistu Alcesta (Matěj Dadák) a nepolapiteľne sebestačnej Celimény vrcholí v scéne, kde sa v duchu nemeckého divadla protagonisti obracajú do hľadiska. Ich dialóg znie ako paralelný prúd dvoch princípov, ktoré nemajú nádej preseknúť sa bez toho, aby jeden z nich nezanikol. Koniec hry je aj otvoreným záverom mileneckého príbehu nepochopeného, v dave osamelého Alcesta a jeho odsudzovanej, bláznivo voľnej milej.
Autori predstavenia siahli po možnosti štylizovaného zosúčasnenia Molièra a vďaka množstvu nápadov, pri ktorých základe stálo autorovi verné komické (a zaslúžene aj veselé) videnie sveta, sa im podarilo nenásilnou formou vytvoriť kompaktný celok. Jeho rovnocennou súčasťou sú výnimočné kostýmy Marije Havran, ktorá stavila na eleganciu a noblesu tradície 20. storočia, čistá scéna - strecha na vysokej budove s vetrákmi, rebríkom a viacúčelovým zábradlím, vtipné, takmer pantomimické scény bez slov, kolorované povznášajúcou a v kontexte rozosmievajúcou hudbou dvorného skladateľa Ľudovíta XIV. - Jeana Baptista Lullyho, zvuk neľútostne zlomyseľnej slovenčiny odhaľujúceho listu v podaní českého herca, z ktorého vtip a duchaplnosť samotnej Fialovej sa nepostrehnúť jednoducho nedá.
Samotný Molière by sa v hľadisku rozhodne nenudil.
