správy na palestínskych územiach či dokonca odsun Palestínčanov.
Hlásajú to extrémne pravicové strany, ktoré Ariel Šaron potrebuje pribrať do koalície, ale aj jeho rival v strane Likud, expremiér Benjamin Netanjahu. Nebezpečenstvo, že toto myslenie ovplyvní izraelskú politiku, existuje. Oveľa pravdepodobnejšie však je, že vzťah k Palestínčanom sa v základných rysoch nezmení – nech už voľby vyhrá ktokoľvek: vybuduje sa línia separácie, obetujú sa izolované osady a Izrael sám určí podobu územia, ktoré bude v nešpecifikovanom čase ochotný prenechať Palestínčanom.
Toto je plán Benjamina ben Eliezera a podobný má aj dočasný minister obrany Šaul Mofaz. Netanjahu zrejme svoje silné slová nepremení na činy. Rozdiely medzi pravicou a ľavicou budú len v detailoch – ako hlboko ukroja do palestínskeho územia a ako sa odvážia siahnuť na osady. Zásadný rozdiel je len jeden: Šaron ani Netanjahu nebudú s Palestínčanmi rokovať.
Zmeny sa dajú čakať aj na palestínskej strane. Nový minister vnútra Hani Hasan sa už dlhšie snaží premeniť palestínsky odpor na útoky proti vojakom a osadám a skončiť s atentátmi preto, že „škodia palestínskym záujmom“. Neznamená to, že pošle všetkých teroristov do väzenia, ale možno dosiahne, že sa odmlčia.
Palestínčania by mali v januári vo voľbách rozhodnúť, či Arafat ostane ústrednou postavou ich politiky. Predtým však musí Izrael stiahnuť svojich vojakov z obsadených palestínskych miest (všetkých okrem Betlehema), inak sú voľby nepredstaviteľné. Také rozhodnutie v čase príprav na vlastné voľby zrejme Izrael nepodnikne. Situáciu môže vyriešiť len tretia strana – Spojené štáty. Tie musia prispôsobiť svoj „cestovný plán“ na riešenie konfliktu novej realite v izraelskej politike a zakalkulovať ho aj do svojich plánov v Iraku.
Ku kríze v Izraeli dochádza v čase, keď sa Šaronova agenda vyčerpala, pričom atentáty pokračujú. V roku 2001 ho volili preto, že bude smelšie používať armádu a dá Palestínčanom pocítiť, že ich boj nemá zmysel.
KLAUDIA LÁSZLÓOVÁ
