Alessandrovi Bariccovi (narodený 1958 v talianskom Turíne) vyšli dva romány, doma i vo Francúzsku boli odmenené cenami. Nemuseli by sme dbať na tieto znamenia premenlivého vkusu, ale presvedčí nás vybrúsený štýl, zovretosť a expresivita, ktoré autor vtlačil svojmu príbehu.

Nevydal napokon na román, tak ako ani drevoryty majstrov japonského drevorytu nemôžu súťažiť s historickými plátnami. Na zadnej strane prebalu to hovorí samotný autor, a čo je dôležitejšie, vyslovuje sa k poetike svojej tvorby. „Toto nie je román. A ani poviedka. Toto je príbeh. Na jeho začiatku je muž, ktorý ide z jedného konca sveta na druhý, končí sa jazerom za veterného dňa. Muž sa volá Hervé Joncour. Jazero - nevie sa. Dalo by sa povedať, že je to príbeh lásky. Ale keby išlo len o lásku, nestálo by za to vyrozprávať ho. Sú v ňom túžby a sú v ňom aj bolesti, veľmi dobre vieš, o čo ide, ale skutočné slovo, ktorým by si to pomenoval, nenachádzaš. Napokon, tak či onak, to slovo nie je láska.“

Dôležitý je záver Bariccovho výkladu. Ide o pomenovávanie vecí, ktoré buď nemajú svoj názov, alebo ho stratili. Toto nové pomenovávanie vecí je vyhradené básnikom a všímavému čitateľovi neunikne fakt, že autor svoj príbeh vysvetľuje ako epickú báseň a rytmizuje ho. „Všetky príbehy majú svoju hudbu,“ hovorí Baricco.

Svoj príbeh zasadil do historického rámca, nie náhodou si vybral rok 1861. Potreboval vyjadriť obdobie veľkých zmien, nástup epochy vynálezcov a vedcov a aj začiatok najprv nesmelého zbližovania Európy a „západu“ s Japonskom, ktoré ešte donedávna bolo v prísnej izolácii. Hlavnému hrdinovi príbehu však nejde o poznávanie inej kultúry a zbližovania v zmysle dnešného dialógu.

„Hervé Joncour sa živil tým, že nakupoval a predával hodvábniky.“ Tak či tak pôsobí tento obchodník ako aktívny element v tomto procese, ktorému by sme mohli hovoriť zmena tvarov. Áno, staré vzorce komunikácie prestávajú platiť a k slovu sa hlásia modely pružnejšie a životaschopnejšie. Obchodník plní v Japonsku vzorne svoje úlohy, úspešne obchoduje, ale mohli by sme parafrázovať klasika a povedať, že srdce má svoje príbehy, o ktorých rozum nevie.

Hervé Jancour prežije v Japonsku svoj milostný príbeh, lepšie povedané: očarenie. Nie je to ešte láska, ale kúzlo a silné puto, ktoré ho núti k návratom, zvlášť potom, čo žena z jeho japonského sna mu vtlačí do rúk papierový lístoček s kaligrafickými znakmi: dá si ich preložiť a jeho nepokoj sa zmení na utrpenie: „Vráťte sa, inak zomriem.“

To je pokyn a priam osudová výzva, Jancour je totiž ženatý. Príbeh pokračuje a speje ku koncu, jeho historická kulisa splýva s realitou: v Japonsku vypukne občianska vojna. Prekvapivý záver si prečíta čitateľ. Táto knižočka je dielkom dobre vymysleným a ešte lepšie napísaným.