V jednom z najlepších textov tejto knihy hovorí Camus o návšteve Prahy. Tento príbeh nie je fikciou, spisovateľ Prahu navštívil v rámci akejsi záhadnej cesty po strednej Európe, ktorú vykonal krátko predtým, ako v roku 1935 napísal knihu esejí Rub a líce. Tá o dva roky vychádza ako jeho prvotina. Napísal ju dvadsaťdvaročný, neskôr ďalšie vydanie odmietal s tvrdením, že forma týchto „esejí“ mu je ťažkopádna. Netreba tento sebakritický postreh vyvracať, čitateľov ale viac prekvapí akási zvláštna pochmúrnosť týchto esejistických poviedok, nepokoj autora. „Niet lásky k životu bez zúfalstva zo života,“ hovorí Camus na jednej stránke tejto knihy.

A v príhovore, ktorý napísal oveľa neskôr na túto tému, pokračuje: „V tých časoch som nevedel, do akej miery hovorím pravdu, vtedy som ešte nemal za sebou obdobie ozajstného zúfalstva. To obdobie prišlo a mohlo vo mne zničiť všetko, práve okrem bezuzdnej chuti žiť. Ešte vždy trpím touto plodnou a zároveň ničivou vášňou, ktorá sa odrazu vynára aj na tých najpochmúrnejších stránkach knihy Rub a líce.“ Práve v onej eseji Smrť v duši, ktorá sa zaoberá návštevou v Prahe, Camus snáď po prvý raz vysvetľuje svoje pocity cudzinectva. Tento návštevník hlavného mesta vtedajšieho Československa nehovorí zážitky zvedavého turistu alebo Francúza v neznámej krajine, ale snaží sa vysloviť zložité pocity človeka, ktorý sa cíti predovšetkým cudzincom.

Vyhľadáva priestor „svetla a chudoby“ a potom si asi začína uvedomovať dve nebezpečia, ktoré sa k nemu vzťahujú: pocity zatrpknutosti a pocity uspokojenia. Navštevuje tiež historické pamiatky, ale len preto, aby prekonal svoju nervozitu a aby tlmil svoju úzkosť: „Klasický trik, chcel som premeniť vzdor na melanchóliu.“ Trpí v tomto meste tiež nechutenstvom a niekedy i doslovnou nevoľnosťou. „Chodieval som do svojej reštaurácie. Ráno a večer som trpel pri tých príšerných jedlách s rascou, z ktorých sa mi dvíhal žalúdok.“

V texte Áno aj nie vyslovuje zdanlivo opačné pocity emigranta vracajúceho sa z arabského sveta do vlasti. A tiež - čo je vzhľadom na ďalšie jeho dielo podstatné - úvahy o smrti a ľudskej spravodlivosti. „Nech nám nikto nehovorí výmysly. Nech nám nehovoria o odsúdenom na smrť: Splatil svoj dlh spoločnosti, ale Zlomíme mu väzy.“ Na prvý pohľad to nič neznamená. Ale je v tom rozdiel. A navyše sú aj takí ľudia, ktorí sa radšej pozerajú osudu do očí. V tomto „arabskom svete“ bol Camus divácky prítomný na krutej poprave, odtiaľ sa aj datuje jeho neskoršie angažovanie sa v hnutí proti trestu smrti.

Rub a líce zostalo pre Camusa dielom základným, životodarným prameňom, z ktorého sa neskôr napájali prácou ďalší, obsahuje témy rozvedené v nasledujúcich desaťročiach v románoch a drámach. Pripomeňme len, že ďalšou začiatočníckou prácou, ktorú písal po dokončení Rubu a líca, bol román Šťastná smrť. Možno ako magický začiatok literárneho života, ktorý sa mal skončiť smrťou v troskách automobilu 4. januára 1960.

Autor: JIŘÍ OLIČ(Autor je básnik, literárny a výtvarný kritik)