„Všimol som si, že žiakom sa nepáči jeden z mojich kolegov. Zdalo sa mi, že sa ho boja, nechceli s ním byť v jednej miestnosti. Trochu som o tom začal hovoriť a zrazu som dostal od pani riaditeľky výpoveď bez udania dôvodu,“ tvrdí Ivan Gergič, bývalý pedagogický pracovník. „Riaditeľ má na škole neobmedzenú moc, môže si robiť, čo chce.“

Vychodené chodníčky?

Po roku 89 prišla zmena a volili sa noví riaditelia škôl. Odvtedy prešlo už jedenásť rokov a väčšina z nich je stále vo funkciách. „Mnohí riaditelia už majú vytvorené reťazce na odbory školstva, možno i na ministerstvo. Cítia sa mocní a neohrození,“ hovorí Eva Štofková, kvalifikovaná stredoškolská učiteľka, ktorá bola pre riaditeľku nepohodlná. Nedávno ju prepustili údajne z dôvodu racionalizácie, hneď však na jej miesto prijali novú pracovníčku bez pedagogickej kvalifikácie.

„Riaditeľ je len ťažko odvolateľný, nemá vymedzené funkčné obdobie, je tam vlastne akoby naveky. V tejto situácii sa ľahko môže stať, že si začne uvedomovať svoj pocit moci, začne potláčať každú kritiku a stane sa doslova neobmedzeným vládcom. A škola začne stagnovať.“

Škola je obrazom svojho riaditeľa

Riaditeľ má na škole veľké právomoci. Každý pedagóg vám povie, že škola je taká, aký je riaditeľ. Ak je usilovný, šikovný, ochotný vložiť sa do rozvoja školy, ona môže bez problémov napredovať. Ak však má záujem skôr o teplé, isté miesto, ako o chod školy či spokojnosť pedagógov a žiakov, škola stagnuje.

Riaditeľ, ktorému ide v prvom rade o moc, má na jej získanie jednoduchý recept. Začne si vyberať pedagógov, ktorí ochotne súhlasia s každým jeho slovom. Nepohodlní sú z postov odvolávaní, v rámci racionalizácie dostávajú výpovede.

Kritický učiteľ môže odísť i sám, pretože sa na ňom začne „pracovať“ iným spôsobom: dostane pár hodín do úväzku navyše, ako triedny učiteľ získa najhoršiu triedu, prísne sa kontrolujú všetky jeho príchody, odchody a všetky postihnuteľné veci. Samozrejme, znížia sa mu i osobné príplatky. V takej situácii učiteľ často volí radšej odchod alebo mlčanie.

O problémoch sa hovorí potichu

„Na mnohých školách nie je demokracia. O problémoch sa hovorí po chodbách, potichu, je to skôr donášanie, ako zdravá kritika, ktorá by veci posúvala ďalej. Na schôdzach sa mlčí,“ hovorí pani Štofková na základe svojich skúseností.

To, že sa často nekoná i vtedy, keď treba, potvrdzuje aj nasledujúca výpoveď: „Riaditeľka našej materskej školy vyberá od rodičov dobrovoľné príspevky na deti. Tak je to aj v iných škôlkach, ale problém je v tom, že u nás to funguje inak. My k peniazom nemáme prístup, ona áno. Za naše peniaze sa už kúpil počítač, kosačka i kávovar - samozrejme, akože do škôlky, ale tieto veci má riaditeľka doma a doma ich aj používa. Vraj by ich v škôlke ukradli,“ povedal pre SME rodič, ktorý nechce byť menovaný. Bojí sa totiž, že by sa riaditeľka mohla vŕšiť na jeho dieťati.

„Kto jej však povie do očí, že to sú peniaze pre naše deti, nie pre ňu? Že ju môže odvolať školská rada? Prosím vás, v takej malej obci je to len formalita - sú v nej traja ľudia, z toho dvaja si s riaditeľkou veľmi dobre rozumejú. Na okresnom úrade ju tiež každý pozná, pretože v škôlke robí už vyše tridsať rokov.“

Budú riaditelia volení na funkčné obdobie?

Vysokoškolský pedagóg Miloš Štofko tvrdí, že „ministerstvo školstva by malo stanoviť pravidlá, koľko by mohlo trvať volebné obdobie každého riaditeľa. Napríklad volebné obdobie dekana je štvorročné. Ak sú s ním na škole spokojní, môže byť zvolený na ďalšie štyri, čiže celkom na osem rokov. Viac nie. Či je dobrý, alebo zlý, jednoducho príde niekto iný, niekto s novými nápadmi. Tak je to v politike, tak by to malo byť aj na škole.“

Riaditeľ bratislavského gymnázia J. Papánka Marián Hanula má podobný názor: „Ja by som s volebným obdobím súhlasil. Poznáte výraz pavučinový syndróm? Pedagóg, ktorý robí na škole dlho, už tie pavučiny nevidí. Ale nový ich vidí celkom jasne. Preto som aj za to, aby aj učitelia na školách viac „pendlovali“. Je to na prospech školy.“

Nechajme to na radu škôl

Minister školstva Milan Ftáčnik pre SME potvrdil, že o zavedení volebného obdobia pre riaditeľov sa uvažovalo, ale myslí si, že terajší systém je dostatočne flexibilný. „Nebudeme riaditeľovi predpisovať funkčné obdobie. Nech jeho prácu posúdia rady škôl na konkrétnom mieste. Lebo niekde ten riaditeľ môže byť dobrý osem aj desať rokov. Ak je to osobnosť, ktorá škole prospieva a sú s ním spokojní, prečo ho po štyroch rokoch odvolávať? Je na pováženie, či potom vôbec niekoho lepšieho zoženiete.“

SOŇA REBROVÁ