sveta zložitý systém poskytovania peňažnej pomoci bohatších krajín chudobnejším.

Princíp „horizontálneho finančného vyrovnania“ je pomerne jednoduchý: vyspelejšie spolkové krajiny odvádzajú časť svojich prostriedkov zaostalejším, ktoré ich majú používať na vyrovnanie ekonomickej a sociálnej úrovne. Pomocnú ruku podáva aj federálna vláda.

Postupom času však nadobudlo horizontálne vyrovnanie mierne perverzné črty: niektoré „darcovské“ krajiny, ktoré sa pred prerozdeľovaním nachádzali na čele nemeckého ekonomicko-sociálneho pelotónu, museli poukazovať toľko peňazí, že mali po horizontálnom vyrovnaní v rukách menej ako prijímajúce krajiny.

Proti tomuto vzniesli na Spolkovom ústavnom súde žalobu tri vyspelejšie krajiny. Výsledkom bol rozsudok, podľa ktorého sa politici museli dohodnúť na novom usporiadaní horizontálneho vyrovnania – s cieľom zachovať aspoň sčasti pôvodné finančné rozdiely.

Uplynulý víkend sa im to podarilo. Kvadratúru finančno vyrovnávacieho kruhu sa podarilo preťať iba prostredníctvom tlaku na kancelára Schrödera a spolkového ministra financií Eichela. Obaja napokon súhlasili s tým, že pridajú z federálnych zdrojov do prerozdeľovacieho fondu 2,5 miliardy mariek; inak zostane všetko viac-menej po starom. Darcovská koza zostane teda celá a príjemcovský vlk sýty – len centrálna pokladnica prázdnejšia.

Rokovania o horizontálnom vyrovnávaní sa niesli v znamení súbežných vyjednávaní o druhej fáze „paktu solidarity“. Prvá etapa finančnej pomoci transformačnej ekonomike na území bývalej Nemeckej demokratickej republiky vyprší totiž v roku 2004. Hlavným cieľom „vertikálneho vyrovnávania“ je podporiť proces zmeny hospodárskeho systému v nových spolkových krajinách tak, aby sa čím skôr dostali na úroveň západnej polovice znovuzjednotenej vlasti.

Orientačným bodom bola analýza, podľa ktorej treba na to, aby sa východonemecká infraštruktúra dostala na úroveň západonemeckej, preinvestovať približne 300 miliárd mariek. Čiže aby sa ako-tak zjednotili rámcové podnikateľské podmienky, ktoré sú kľúčovou podmienkou na usídľovanie nových firiem v niekdajšej NDR, teda na definitívne naštartovanie východonemeckého konjunkturálneho motora.

V konečnom dôsledku každý akceptoval nutnosť podať miliardovú západnú pomocnú ruku. Krajinskí ministerskí predsedovia sa s kancelárom Schröderom a ministrom financií Eichelom dohodli na „pakte solidarity II“. Východné Nemecko dostane na transformačné účely od roku 2005 do roku 2019 štátne subvencie vo výške dovedna 306 miliárd mariek. Pôjde o degresívne dotácie, čiže spočiatku budú erárne šeky tučnejšie a postupom času sa budú stenčovať. Od roku 2020 nebudeme svedkami nijakých západo-východných transferov – aspoň podľa dnešných výrokov súčasných politikov.

Všetkých šestnásť krajinských premiérov sa tento víkend spolu so spolkovým kancelárom spokojne usmievalo do televíznych kamier. Každý bol spokojný: darcovské krajiny si ponechajú väčšiu časť svojich príjmov, príjemcovské neutrpia nijakú peňažnú ujmu. Východonemecké krajiny majú plánovaciu investičnú istotu do roku 2019, čo nie je veru na zahodenie.

Nemeckí politici boli vo svojej koži. Za zavretými dverami sa úporne sporili, ako ešte komplikovanejšie prerozdeliť štátne peniaze, ako ešte zložitejšie presmerovať subvencie, ako ešte spletitejšie dotovať erárnymi peniazmi núdzne krajiny a regióny. Do veľkej miery sa im to podarilo. Splnili podmienky Spolkového ústavného súdu, zabezpečili infraštruktúrnu budúcnosť na území bývalej Nemeckej demokratickej republiky.

Po vyčerpávajúcom maratónskom rokovaní o novom prerozdeľovaní štátnych peňazí by, pravda, nemali politici zaspať na vavrínoch, ale pustiť sa ihneď do nemenej namáhavej úlohy: postarať sa o také rámcové podnikateľské podmienky a o taký chod trhového mechanizmu, aby mohli jestvujúce podniky razantne rozširovať svoju výrobu a tým odvádzať viac daní do pokladnice a aby mohli vznikať nové, dynamické a moderné firmy, takisto zapĺňajúce štátnu pokladnicu daňami zo ziskov. Pretože prerozdeliť možno iba tie peniaze, ktoré štát získa od prosperujúcich podnikov.

JÁN ŠALGOVIČ, Mníchov