FOTO – HELA BAKALJAROVÁ
Ukrajinský prievozník si cestou naspäť z výletu na jazero Kapčikovo pri veslovaní ticho pospevuje tiahle nôty. Je rozvláčny – má pod čapicou. Občas náhle vyskočí, trhá zákonom chránené lekná a zdobí nimi nervózne sa usmievajúce dámy v loďke. Preplietame sa úzkymi cestami medzi rákosím, striehneme na pelikány. Odrazu je cesta zahataná – tam, kde bola voda, je odrazu len tŕstie a močiar.
„Plaur,“ povie prievozník a prudko vstane.
Plaur – plávajúce ostrovy – sú kusy močarísk nespevnené s dnom, ktoré sa podvečer, keď sa zdvihne vietor, tichúčko presúvajú a zákerne menia mapy vodných kanálov. Sú najväčším nebezpečenstvom delty – vedia človeka uväzniť v močiari na dlhé dni a noci.
Náš sprievodca sa zaprie veslom do plávajúcej masy, svaly na šiji mu tuhnú, fučí a vzdychá, zatajujeme dych a on nakoniec pohne ostrovom. Cesta je voľná. Náš pivný Herkules si víťazoslávne utrie spotenú tvár, vycerí zuby proti slnku a vážne vyhlási: „Kto sa potí, má vášnivé city!“
