FOTO – HELA BAKALJAROVÁ
Prejsť 2860 kilometrov cez desať krajín a niesť pritom osem percent všetkej európskej vody nie je maličkosť. Možno preto sa Dunaj na samom konci, pred vstupom do Čierneho mora, uvoľní a rozleje do šírky, akoby si chcel pred zánikom trochu oddýchnuť. Vytvára živý organizmus delty, obrovskú vodnú čističku, ktorá sa vyvíja už 16 000 rokov.
V zastrčenej rumunskej osade Caraorman, založenej pirátmi, kdesi v kúte delty, stojí na pieskovej dune krčma. Len čo vojdeme, otočí sa na nás územčistý chlap: „Zo Slovenska? Ahá. Tam je krásne! Poznáte bufet Peklo v Komárne?“
Tam, kde sladká voda mizne v slanej
Na prvý pohľad je to len 580-tisíc hektárov močarísk a kanálov. Až keď sa priblížite, uvidíte hmýrenie čudesných tvorov. Vlhký prales v malom. Domov pre sto druhov žiab a vtákov. Dunajská delta je žijúcim múzeom vyše tridsiatich druhov ekosystémov a piatich tisícov druhov flóry a fauny.
Žije tam väčšina európskej populácie pelikánov, vyše polovica kormoránov a husí s červenou hruďou. Za prírodnú rezerváciu ju však vyhlásili až v roku 1990. Vyše 50-tisíc hektárov tvorí takzvanú prísne chránenú oblasť, kam majú prístup len vedecké tímy.
Jedným z mnohých prvkov miestneho ekosystému je človek. Tri hlavné kanály – Chilia, Sulina a Sfantugeorge – sa rozvetvujú do siete vodných ciest. Od mesta Tulcea je už každý kúsoček suchej zeme ostrovom. Na nich žije asi 15-tisíc ľudí v sedemnástich etnických skupinách.
Tulcea
Začiatok konca Dunaja stráži mesto Tulcea. Kedysi prístav, v ktorom sa míňali ľudia a veci z dvoch strán Čierneho mora. Dnes zaprášené okresné mestečko, vybielené od slnka. Pach vody vo vzduchu, strmé ulice, kamenné chodníky, pohyby ľudí vláčne ako v oleji a hneď hektické ako na úteku. Na predmestí mešita.
Z obvyklého hukotu mesta vystupujú dva zvuky – bzukot chrústov veľkých ako palec v korunách stromov a dunivý rytmus drevenej klopačky, ktorá zvoláva pravoslávnych do kostola.
Hosť je v týchto končinách bohom aj obeťou zároveň. Už pri vstupe do domčeka s dvorom zatieneným viničom je nám jasné, že sme sa stali otrokmi zvyku. Každé sústo jemného rybieho mäsa na ceste z taniera až do úst sleduje sústredene pani domu – po každom našom prehltnutí si vášnivo vzdychne. Voda vo vani musí byť pre hosťa horúca, pálenka tá najstaršia, víno len muškátové. Napriek sálavému teplu južanského večera som obložená kožušinou – keď sa jej chcem nenápadne striasť, domáca pani mi ju láskavo, ale prísne kladie znovu na plecia – som predsa po kúpeli. Znehybnení prebytkom tepla, jedla a pálenky padáme sťažka do pripravených lôžok. Až potom si spokojní domáci sadajú k večeri.
Ráno kráčame dolu ulicou smerom k prístavu. Míňame skupinku mužov v klobúkoch, potom plot s dvoma mačkami. Sledujú nás cez štrbinky očí. „Mačky sa tu zbláznili,“ hovorí Mioara, naša hostiteľka. „Vraj skáču po krku.“ Tulcea, mesto v krajine psov, patrí mačkám.
Nalodiť sa nám pomáha modrooký šľachovitý Vasile, Mioarin otec. Dorozumievame sa po „slovansky“ – je z jedného z mnohých ukrajinských rodov, ktoré kedysi prekročili rieku a usadili sa na rumunskej strane delty. Má už vyše šesťdesiat, ale nedovolí nám niesť si vlastné batohy. Zadýchaný s nimi balansuje na lodnej lávke, na košeli mu vystupuje mapa. Zahanbene ho nasledujeme. O chvíľu sa už tvári akoby nič, usmeje sa, hlava vysoko, a pobavene nám zakýva.
V prístave sa hemžia turisti, námorníci, priekupníci aj obchodníci, vyčesaní povaľači so špicatými topánkami, fešandy a siroty. Priestor vedľa pokladní na lodné lístky okupujú šťavnaté mamuše – predávajú ženské nohavičky, gumové šľapky a hodvábne šály. Okolo bombastických hotelov na nábreží hliadkujú čajky, svištia pomedzi ramená žeriavov. V ruchu prístavu ostáva pokojný iba ten, okolo ktorého sa to tu všetko točí. Sám veľký Dunaj.
Crisan
Usadlosť Crisan leží v samom strede delty. Muži tu zaobchádzajú so svojimi motorovými člnmi ako suchozemskí chlapi s autiakmi: fičúri vrčia motormi a producírujú sa hore-dole oproti hlavnému prístavu – tam, kde vyskakujú na breh dievčatá z lodnej linky z Tulcey. Občas dôstojne prefrčí okolo miestny farár v šiltovke a zelenom tričku. Auto je tam nanič. Na protiľahlom brehu žije zopár polodivých koní. V noci občas voda prinesie odtiaľ zvuky: náhly cval kopýt, fŕkanie.
Za dedinou vykúka spoza topoľov schátraná bytovka – pozostatok cauceskovských presídľovacích manévrov „buržoázie“ z miest do očistného lona vidieka.
V posledných rokoch zaznamenal Crisan nevídaný návrat niekoľkých stratených synov. Svalnatí chlapci, pravidelne verbovaní veslárskymi trénermi z Bukurešti, sa vracajú z veľkého sveta, kde sa život po páde režimu stal neistým a drahým. Doma v delte je istota – ryby. A možnosť podnikať – objavuje sa tam totiž čoraz viac turistov. Tak sa vrátil aj Sorin.
Modrooký Sorin sa široko usmieva, nosí frajerské kožené šľapky a zlatú retiazku okolo ošľahaného krku. Rybárči a venuje sa turistom. Sedí na prove svojej lode, noha cez nohu, na kanistre s benzínom ležérne položená cigareta vedľa šálky silnej kávy. Za leto ubytuje a prevedie deltou aj šesťdesiat ľudí. V Crisane je síce pobočka agroturistickej ubytovacej siete, on však podniká na vlastnú päsť. Nepáčia sa mu fixné ceny, ktorými je každý člen siete viazaný. „Je to politikárčenie. Miestny šéf je aj šéfom pobočky vládnucej strany,“ hovorí pohŕdavo.
Jeho žena nám nenápadne priratúva k ubytovaciemu účtu neobjednané koláčiky. Na oboch je vidieť, že na rozdiel od svojich skúsenejších kolegov na Jadrane či v Alpách sa ešte nenaučili maskovať túžbu po našich peniazoch presvedčivým profesionálnym úsmevom.
„Samozrejme, že pre cudzincov mám iné ceny. Je mi jedno, či sú zo Západu, či z východnej Európy. Keď si mohli dovoliť pricestovať až sem, nech platia aj mne,“ vysvetľuje po rumunsky našej rozčúlenej rumunskej spolucestujúcej.
Okolo nás sa vlnia brehy močarísk. Dlhonohé volavky pózujú našim objektívom. Kanál sa po chvíli vylieva do šíreho jazera. V diaľke sa črtajú biele fliačiky. „Pelikány,“ zamrmle Sorin. „Chcete ich zblízka? Držte sa!“ zvolá a už letíme.
Motorový čln naberá rýchlosť, špica sa dvíha. O chvíľu už vrážame do kŕdľa vtákov, po tvárach nám plieskajú biele mastné krídla, čierne kormorány skáču pod hladinu sekundu pred istou smrťou nárazom, z vresku čajok nám zalieha v ušiach. Pozvoľna, ako spomaľujeme, škrekot tíchne.
„Nebojte sa, žiadneho sme nezabili,“ smeje sa Sorin. „Hoci by mi vôbec neprekážalo, keby jeden-dva padli. Lenže sú zákonom chránené,“ znechutene sa škerí. „Taký pelikán uloví dvadsať kíl rýb za deň. A ja? Najviac desať! A oni mi ich kradnú rovno zo sietí! A keď sa im ryba v zobáku nehýbe, nie je im dobrá, vypľujú ju!“
Na hladinu okolo nás sa už o okamih usádzajú hrvoľnatí Sorinovi konkurenti, za nimi striehnu kormorány, nad hlavami nám krúžia „lekári vody“, kojoty Dunaja – požierači zdochnutých čajok. Hladina sa ustálila. Jedinou stopou po divej jazde je voda, ktorá nám kvapká z klobúkov.
„Nenájdeš na svete rybára, ktorý by bol zmierený s pelikánmi,“ smeje sa Petre, Sorinov sused.
Petre nie je veslársky šampión vo výslužbe. Je absolventom právnickej fakulty, hovorí niekoľkými jazykmi a domov do delty sa vrátil, lebo sa mu v jednej chvíli vyjasnilo, že tam to má preňho väčší zmysel než medzi paragrafmi. Založil v Crisane ekologické združenie, do miestnej školy zaviedol verejne prístupný internet (na ktorom miestni šarvanci objavujú čaro počítačových hier) a robí sprievodcu.
Plastikové fľaše vidno v delte takmer všade. Zďaleka nie všetky slúžia ako plaváky na rybárskych sieťach.
„V Crisane nefunguje odvoz ani recyklovanie smetí – každý sa stará o svoj vlastný odpad. Zakopávajú ho, pália. A je jasné, že turisti prinášajú ďalší odpad. Ale až keď máš kontajner, až potom môžeš ľudí žiadať, aby boli citliví voči životnému prostrediu a dávať pokuty,“ hovorí Petre.
Rumuni dostali na deltu od Svetovej banky 300 miliónov dolárov. O granty je tlačenica. Surin chce peniaze na turistický penzión, Petre na centrálny odvoz odpadu. Štát sa zase chystá zarobiť na prenajímaní jazier zahraničným rybolovným spoločnostiam. Obyvatelia osady Milla 23 na vedľajšom kanáli chodia zatiaľ po nedláždených cestách, mračia sa na zriedkavých prišelcov, čakajú na loď, ktorá raz za deň vozí chlieb, a pijú. V zime, keď zamrzne rieka, sú odkázaní na helikoptéry. Na móle medzi psami posedávajú mladíci so sklenými očami. Dunaj odnáša ich pľuvance do mora.
Sulina
Na sklonku 19. storočia bol prístup k Čiernemu moru základom medzinárodnopolitickej moci. O exkluzívne miesto, kde sa Dunaj vlieva do mora, bojovali velikáni. Francúzi a Angličania nechceli v Suline vidieť Rusov, tí sa zase obávali príchodu Holanďanov či návratu Turkov. Museli sa dohodnúť. Sulina dostala nezávislý a neutrálny status. Usídlila sa v nej Európska komisia pre Dunaj s rotujúcim predsedníctvom, pokladaná za historický začiatok Európskej únie. Suline sa začal zlatý vek. Až prvá svetová vojna rozbila geopolitickú mapu sveta a odklonila záujem mocnárov. Odišli lode, obchodníci aj vplyv. Rozvoj leteckej dopravy dal mestu už len ranu z milosti.
Kráčame po nábreží vydláždenom Angličanmi, míňame stĺporadie osvetlenia z dielne Francúzov a kostoly vystavané gréckymi rukami. Na konci mesta je cintorín – na náhrobkoch sme napočítali 27 národností. Alžírsky kapitán leží vedľa židovského obchodníka, hneď oproti ruskej rodinnej hrobke.
Ostarnuté prímorské vily zo začiatku storočia dokážu stále ukázať pôvaby. Medzi domami sa ľahostajnosť mieša so zvyškami energie. Polovica zo 4800 obyvateľov Suliny je nezamestnaná. Tých niekoľko životaschopných ľudí, ktorí ešte neodišli, väzí v pasci falošnej nádeje: sú presvedčení, že Európa Suline niečo dlhuje, že peniaze na obnovu im nadšene ponúkne. Z mesta-svetáka je introvert. Len tváre chodcov, ktorých míňame smerom na pláž, nám naznačujú, že sa tu nie tak dávno miešali karty aj krv.
Slaná voda na sulinskej pláži je riedená sladkou. Za krivkou obzoru drieme Kaukaz, hraničný val kontinentu. Kúsok vľavo zaniká v mori Dunaj.
