Ibragim Maiga nepovažuje za dôležité vracať sa k hrobu, k svojim mŕtvym sa vracia v myšlienkach. FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
Keď bol Ibrahim Maiga malý, otec mu rozprával rozprávku o biednom drevorubačovi. Nemal strechu nad hlavou, ani čo jesť, zato na krku kopec hladných detí. Zo zúfalstva začal privolávať smrť. A, zrazu, smrť stojí pred ním a pýta sa – čo by si rád? Vtedy si uvedomil, ako mu bolo bez nej dobre a rýchlo povedal: Ale nič, len či by si mi nepomohla s drevom?
O živote a smrti sme sa s Ibim nerozprávali náhodou. Zaujímalo nás, ako si zosnulých predkov pripomínajú v jeho kultúre. Mali sme predstavu, že ho vyfotíme na niektorom z bratislavských cintorínov, ktoré majú po tieto dni nostalgicky slávnostnú náladu. Lenže návštevu cintorína Ibi rázne odmietol. Tam ho vraj nedostaneme ani za svet.
Naozaj sa bojíte vkročiť na cintorín?
„Asi to znie smiešne, že veľký Ibrahim má strach z cintorína, ale je to tak. Mám fóbiu z detstva. Babka nám rozprávala strašidelné príbehy, ako sa na cintoríne prebudili ľudia a naháňali živých, alebo, keď sme nechceli spať, že si po nás príde praprapradedo či praprababka a vezme nás so sebou. K tomu filmy o zombie, oživených mŕtvolách, to v malom dieťati zostane. Odvtedy sa cintorínom vyhýbam. Aj v aute idem radšej dlhšou cestou, len aby som nemusel ísť okolo. Stalo sa mi, že som bol niekde na výlete a zrazu mi povedali, že sa nachádzame na bývalom cintoríne. Okamžite som bol nesvoj.“
Bojíte sa aj krásne vysvietených cintorínov na Sviatok všetkých svätých?
„Áno. Keďže veľa cestujem, prechádzam cez dediny aj na Dušičky. Cintoríny žiaria už zďaleka. Keď ich zbadám, okamžite dupnem na plyn, nech som čo najrýchlejšie preč. Nechcem tým povedať, že sa mi váš sviatok nepáči. Je pekné, keď si ľudia spomínajú na blízkych, nosia im kvety, zapaľujú sviečky. Čo sa mi však nepáči, keď niekto chodí na cintorín na prechádzky. Na to sú podľa mňa parky. Mŕtvi ľudia by mali mať pokoj, nemáme ich rušiť.“
Nikdy ste neboli na slovenskom cintoríne?
„Ale áno, keď stratíte niekoho, koho máte rád, treba to prekonať. Na očiach mám však tmavé okuliare, aby v nich nebolo vidno strach. Nedávno som bol prvý raz na židovskom cintoríne. Kamoška tam fotila a musel som jej niečo zaniesť, nebola iná možnosť. Tak som zaťal zuby, ale keď som prekročil bránu, poviem vám, mal som čo so sebou robiť. Vnímal som, akoby to tam žilo. Vkročím na cintorín a zrazu cítim, že tam nie som sám. Hoci sú tí ľudia i desiatky rokov po smrti, akoby ku mne vysielali signály.“
Máte na Mali obdobu sviatku Pamiatka zosnulých?
„Nie, u nás sa na hroby nechodieva. Neoslavujeme ani narodeniny, nepripomíname si výročie smrti. Veď donedávna sme nemali ani rodné listy. Nikoho nezaujímalo, koľko mal kto rokov, keď zomrel. Vek sa určoval podľa výzoru, toto je mladý človek, tamto starší pán. Každý pracoval, kým vládal, keď nevládal, pomohol mu niekto mladší a keď človek cítil, že sa blíži smrť, snažil sa deťom povedať čo najviac skúseností.“
A pohrebné ceremónie?
„Keď niekto zomrie, musí byť pochovaný hneď v ten deň. Z prozaických dôvodov, v Afrike je veľmi teplo. Nečaká sa teda dva-tri dni ako tu, ale okamžite sa cez rozhlas, noviny vyhlási, že ten a ten umrel, aby sa príbuzní z okolia rýchlo vrátili domov. Ženy na cintorín nechodia. Sedia so zakrytou hlavou doma, nehovoria a potichu sa modlia, spomínajú v dobrom na mŕtveho. Muži sa postarajú o obrad. Zanesú nebožtíka do jeho domu, umyjú ho a nahého zahalia do čistej bielej plachty. Nemá šaty ani topánky a nohy a ruky mu priviažu k telu. Nepoznám presne dôvody, možno preto, aby zostali pri sebe, keď ho ponesú. Ale možno to súvisí s poverami. Muži sa pomodlia smerom k Mekke a odnesú mŕtveho na cintorín.“
Aké sú africké cintoríny?
„Keďže naši ľudia nemajú veľa peňazí, nemôžu si dovoliť mramorové náhrobky. Samozrejme, keďže väčšina je moslimov, nie sú tam kríže. Ale ani fotografie, ako je zvykom tu. Iba meno, rok narodenia a smrti. Niekedy je okolo hrobu múrik, inokedy iba maličká mohyla z kamenia. Žiadne kvety. Ľudia sa málokedy na hroby vracajú. Cintoríny však musia byť strážené. Pred vandalmi, ale aj šamanmi, ktorí zvyknú na svoje čary použiť, čo ja viem, palec mladého muža.“
Čo si myslíte o šamanoch?
„Vy, západné kultúry, máte všetko presne zapísané, viete, ako čo funguje, ale neviete načúvať prírode tak ako my. Naši ľudia o mnohých veciach nevedia, ako fungujú, no vedia, že je to tak. Vedomosti sa dedia z pokolenia na pokolenie. Máme napríklad kmeň Dogonov, ktorí majú úžasné astronomické znalosti. Predkovia pred stáročiami vysekali do skaly vesmír, aj Američania sa na to chodia pozerať a žasnú. Černosi vedia veľa o prírode, bylinách, liečiteľstve.“
A čo woodoo?
„Vám sa to možno bude zdať smiešne, ale ja viem, že funguje. Keď som bol pred časom doma, jeden šofér urobil dopravný priestupok. S bratom sme skoro havarovali. Už mám vaše európske maniere, tak som sa rozčúlil a začal mu nadávať. Brat bol šokovaný, ako sa to správam a kázal mi, aby som sa ospravedlnil. Najprv som nechcel, veď som bol v práve. No ten muž zrazu spomalil na našu úroveň, pristavil sa pri mne, a zvláštne sa na mňa pozrel. Vy neviete, kto som, povedal mi. Hneď som mu povedal prepáč. A som rád, že som tak spravil. Viem, že existujú ľudia schopní vyslať zlo aj na diaľku. Ešte šťastie, že to neovládajú vaše európske mafie. U nás v Afrike netreba na vyrovnávanie účtov zbraň. Niekomu ublížite, on vám ešte povie ďakujem, no na druhý deň sa už ani nepohnete.“
Veríte v posmrtný život?
„My, Afričania zo západnej Afriky, veríme, že posmrtný život existuje, že zlý človek sa dostane do pekla a dobrý do raja. Podobne ako tu. Hoci sme moslimovia, naše viery nie sú až také vzdialené, ako si mnohí ľudia myslia. Keď čítate Bibliu a Korán, zistíte, že je tam množstvo rovnakých postáv, príbehov, prikázaní. Žiaľ, naše náboženstvo má teraz vo svete zlé meno, lebo sa spája s terorizmom. Ale to sú extrémy, aké sa koniec-koncov vyskytujú v každom náboženstve, napríklad aj v kresťanstve - medzi írskymi katolíkmi a protestantmi. Naši ľudia sú mierumilovní, so žiadnym násilím v mene viery som sa tam v živote nestretol.“
Bojíte sa smrti?
„Každý sa podľa mňa bojí smrti, aj keď si to neprizná. Väčšina ľudí by radšej žila naveky tu na svete, kde to predsa len poznáme, ako ten drevorubač. Je to strach z neznámeho. Keďže tam nikto nebol, nikto sa odtiaľ nevrátil, nevieme, ako to po smrti vyzerá, či to bolí, či bude horšie alebo lepšie.“
Mysleli ste na smrť, keď ste mali v lete ťažkú autonehodu?
„Hneď, ako som dopadol na cestu, som vedel, že so mnou niečo nie je v poriadku. Bol som pri vedomí, lebo hlavu som si neudrel, ale v tele ma hrozne bolelo, ledva som dýchal. Dychčal som ako pes a celý sa striasol. Ľudí, čo pri mne zastali, či nepotrebujem pomoc, som prosil, dostaňte ma do najbližšej nemocnice. Cítil som, že môže byť zle, hoci som nevedel, aké vážne je moje zranenie. Oni mi vlastne zachránili život a ja im za to tisíc ráz ďakujem. Vyšetrenia potvrdili vnútorné krvácanie, museli ma hneď operovať. Prvý raz v živote som bol na operačnej sále. Strašne dlho som tam ležal, čakal, kým všetko nachystali. Na tvrdom stole, v hrozných bolestiach, triaslo ma od zimy. Prosil som lekárov, nech ma už uspia, aj za cenu, že sa nezobudím. Len aby som unikol bolesti. Ale umrieť som nechcel. Nielen preto, že milujem život. Myslel som na to, že som najstarší chlapec v rodine, mám mamu, otca a kopec súrodencov, ktorí potrebujú moju pomoc. A tiež na mojich slovenských priateľov a fanúšikov, akí by boli smutní, keby sa mi niečo stalo. Vrúcne som preto prosil Boha, aby som ešte nezomrel. Čo sa však so mnou stane po smrti, nad tým som nerozmýšľal ani na chvíľku.“
Zažili ste už stratu niekoho blízkeho?
„Minulý rok mi zomrela sestra. Aminata bola milá babenka. Veľa toho nenahovorila, stále sa len usmievala. Mali sme sa veľmi radi, vyrastali sme ako dvojčatá. Môj otec má dve ženy a u nás je to tak, že jedna rodí, povedzme, v januári, druhá v lete. A to sme boli my s Ami. Mám sedemnásť súrodencov, no s ňou sme boli skutoční rovesníci. Bola však chorľavá, odmala jej niečo bolo, každý mesiac. Boli sme zvyknutí, že jej stále čosi je, ale smrť prišla nečakane. Zrazu len schudla a umrela. Dozvedel som sa to v Paríži u tety. Najprv som sa pýtal, Bože, prečo sa to stalo? Bolelo ma, že ju už nikdy neuvidím, neporozprávame sa. Ale potom som si povedal, aspoň ju už nič nebolí. A keďže bola dobrým človekom, určite jej je dobre.“
Predsa len, nie je vám ľúto, že nebudete môcť položiť na jej hrob kytičku?
„Nie, to by som musel vyrásť na vašich zvykoch. Chodiť na hrob je pekný zvyk, ale je to skôr balzam na duše pozostalých. Ja si Aminatu pripomínam tak, že som jej zložil pesničku, ktorá vyjde na jar na mojom novom albume. Dnes však na ňu nebudem myslieť o nič viac ako po iné dni, pretože na ňu myslievam stále. Celkom jasne mám pred očami, ako vyzerala, ako sa smiala. Nepovažujem za dôležité vracať sa k hrobu, no považujem za dôležité vracať sa k mŕtvemu v myšlienkach. Ak jeho duša niekde je, určite cíti, že naňho blízki myslia.“
BARBORA DVOŘÁKOVÁ
