Ako sa v minulosti verejne prejavoval smútok?

„Najstaršie správy o Slovanoch vravia o intenzívnom oplakávaní mŕtveho tzv. pohrebným plačom, ktorý fungoval ešte v 20. storočí, ojedinele jeho pozostatky možno nájsť ešte aj dnes. Zo starších období máme však aj zmienky o sebazraňovaní, napríklad ženy si na znak smútku trhali vlasy, nechtami drásali tvár, narezávali si ruky a podobne. Na druhej strane obdobie smútku bolo vyplnené hodovaním, ale aj zábavami, tancami, pričom neraz sa odohrávali priamo na hroboch. Kým ležal mŕtvy v dome, nevarilo sa, nekúrilo, nesmelo sa upratovať, prať ešte aj niekoľko dní po pohrebe. Domáci sa obliekli do smútočného odevu, vykonávali sa len najnevyhnutnejšie úkony okolo domácich zvierat. Špecifickej situácii sa niekde podriadili všetci členovia komunity, napríklad máme údaje, že v čase, keď bol mŕtvy v obci, nesmel sa vyvážať hnoj na pole. Smútočné obdobie trvalo aj určitý čas po pohrebe, dĺžka a jednotlivé prejavy s ním súvisiace záviseli od stupňa príbuzenstva, veku zomretého, ale aj miestnych obyčajov. Za základné možno označiť intenzívnejšie návštevy hrobu, oplakávanie mŕtveho na hrobe, ale aj tie, ktoré poznáme v súčasnosti - nosenie smútočného odevu, neúčasť na príležitostiach, pri ktorých sa tancovalo, zabávalo.“

Ako smútenie zmenilo kresťanstvo?

„V prvom rade sa snažilo vykoreniť pohanské prvky, respektíve dať im náboženský charakter. Preferovalo dôstojné prežívanie smútku bez zábav, hodovania, veľkých výdavkov a hlavne prežívanie smútku cirkevnou formou - modlenie sa za dušu zomretého, slúženie omší, dávanie milodarov.“

Za kým a ako dlho sa u nás tradične nosili sa smútočné šaty?

„Na slovenskom vidieku existovali rôzne formy. Záviselo to od stupňa príbuzenstva, od pohlavia - menej dodržiavali smútok muži, ktorým bolo tolerované oženiť sa aj v priebehu prvého roka po pohrebe manželky. Záviselo tiež od veku zosnulého - najkratší smútok sa kedysi dodržiaval v prípade úmrtia malého dieťaťa, dokonca máme informácie, že sa neodporúčalo smútiť za malým dieťaťom, lebo sa z neho podľa tradičných predstáv stával anjelik, duša dieťaťa išla hneď do neba. Najdlhší smútok dodržiavali, a spravidla aj podnes dodržiavajú, staršie ženy. V prípade úmrtia manžela nosia smútočný odev až do smrti.“

Ako sa dodržiavanie smútku kontrolovalo?

„Na vidieku fungovala a dodnes funguje určitá sociálna kontrola, týkala sa najmä žien a viditeľných prejavov, akým je hlavne nosenie smútočného odevu. Táto kedysi veľmi prísna kontrola je však oproti minulosti značne oslabená, napriek tomu sa rešpektuje určitý model, nie však vo všetkých prípadoch. Oslabenie kontroly súvisí so zmenou životných podmienok, postojov a názorov.“

Prečo podľa vás dnes ľudia držia smútok vyjadrený vonkajšími znakmi oveľa kratšie a nenápadnejšie?

„Mnoho ľudí pokladá nosenie čierneho odevu na znak smútku za povrchný prejav, ktorý nedokazuje skutočný, prežívaný smútok. Podľa vyjadrení respondentov pri našich výskumoch na túto tému, by sa smútok mal nosiť ‘skôr v srdci‘ a mal by sa prejavovať v celkovom správaní sa smútiaceho človeka. Jedna výpoveď za všetky: Nosenie čierneho odevu je len pre ľudí, aby videli. Informátori odôvodňovali skracovanie obdobia nosenia čierneho odevu aj praktickým hľadiskom - čierna pôsobí na nich zle po psychickej stránke, je nevýhodná v lete a celkovo konštatovaním, že mŕtvemu nosením odevu už ničím nepomôžu. Neraz som sa stretla s prípadmi, keď ženy upozorňovali svoje deti, vnúčatá, aby za nimi smútok nenosili dlho. Samozrejme, v žiadnom prípade to nemožno zovšeobecňovať na každú lokalitu.“

Kedysi bola tradičnou smútočnou farbou biela. Prečo? Čo spôsobilo, že ju nahradila čierna?

„Biela farba je prirodzenou farbou plátna, ktoré bolo základným materiálom na zhotovenie odevu. Aj v tradičných predstavách sa postava smrti stotožňovala s bielou farbou, odraz tejto symboliky sledujeme dodnes napríklad pri interpretácii snov - sen s bielym koňom, s nevestou oblečenou v bielom a podobne znamená smrť. Nezdobené, nefarbené, teda biele plátno bolo tým najjednoduchším základom na zhotovenie odevu, často sa práve na smútočný odev vyberalo najhrubšie, najmenej kvalitné plátno. Aj telo sa pri pochovávaní v minulosti balilo do plátna. Až neskôr začali mŕtvych na vidieku pochovávať v slávnostnom odeve, nezriedka to boli práve svadobné šaty alebo časť odevu použitého na svadbe, neskôr čierny odev. Odev sa začal dopredu už počas života pripravovať, čo u žien funguje prakticky dodnes. Čierna sa dnes dominantne prejavuje najmä v oblečení pozostalých a účastníkov pohrebu, nie však vždy v oblečení zosnulého, dokonca v prípade pohrebu detí a mladých ľudí sa nepresadila.

Zmena symboliky farieb je proces dlhodobejší, je komplikované jednoznačne stanoviť termín, kedy k danému javu došlo. Zo západnej Európy máme dôkazy o používaní čiernej farby ako smútočnej už zo stredoveku, týkalo sa to však šľachtického prostredia. U nás vo vidieckom prostredí biela farba ako znak smútku pretrvala miestami do začiatku či do polovice 20. storočia. Vo všeobecnosti však možno povedať, že zmena prichádzala zo západnej Európy z mestského prostredia, v našich mestách sa udomácnila približne na prelome 18. a 19. storočia, v ostatných oblastiach naplno čierna ako smútočná farba prevládla hlavne v druhej polovici 20. storočia. Čiernu farbu podporovala aj cirkev.“