Slovania v minulosti intenzívne oplakávali mŕtvych pohrebným plačom. Zo starších období sú aj zmienky o sebazraňovaní, napríklad ženy si na znak smútku trhali vlasy, nechtami drásali tvár, narezávali si ruky.
FOTO - ARCHÍV TASR
Slovensko prešlo od druhej svetovej vojny výraznými spoločenskými zmenami, ktoré zasiahli aj tradície súvisiace so smrťou.
Spoločenský lexikón Ľ. Michalského z roku 1940 pre tých, čo chceli dostáť pravidlám slušného správania, predpisoval smútiacim pomerne prísne pravidlá. Dá sa rozoznať, že autor si uvedomoval, že ide najmä o bontón, a nie o skutočné vyjadrenie vzťahu k mŕtvemu.
„Zdôraznenie vnútorného smútku odevom a príslušnými odznakmi smútočnými nazývame verejným smútkom, v ktorom nezáleží ani tak na stupni lásky, ktorú sme k zvečnelému chovali, ako na stupni príbuzenstva,“ prízvukuje lexikón.
Smútok sa delil na hlboký, prostý (jednoduchý) a polosmútok. Hlboký smútok sa podľa dlhého čierneho krepového závoja, ktorý vpredu i vzadu splýval z dámskeho klobúčika, označoval tiež „obdobím krepu“.
Páni nosili hlboký smútok len na pohreb - žaket alebo frak s cylindrom obtiahnutým čiernym flórom, pre skromnejšie pohreby sa odporúčalo čierne sako s krepom na ľavom rukáve a flórom zakrytá stuha klobúka. Počas hlbokého smútku mali páni aj dámy používať čiernym lemované vreckovky, navštívenky, listový papier aj obálky.
V období jednoduchého smútku mohla dáma vymeniť dlhý čierny závoj za kratší a šaty z čiernej vlnenej látky za čierny hodváb. Išlo o „obdobie čierneho hodvábu“. Páni počas prostého smútku mali nosiť čierny oblek, kabát a klobúk, ak mali svetlejší odev, nevyhnutná bola čierna páska na ľavom rukáve alebo na ľavej klope kabáta.
Pri polosmútku (malom smútku) dámy mohli nahradiť čierne šaty sivými, fialovými alebo čierno-bielymi, páni mali ďalej nosiť pásku na kabáte.
Vdovám, „ktoré sa už nehodlajú vydať“, odporúčal lexikón do konca života zostať pri smútku. Vdova sa úradne mohla vydať po desiatich mesiacoch od mužovej smrti, etiketa však prikazovala počkať až do skončenia smútku.
Michalský už pripúšťal rôznu dĺžku trvania smútku. „Kým u nás a vôbec v strednej Európe je trvanie smútku pri smrti daktorého z manželov dva-tri roky, v Nemecku je čas smútku obmedzený iba na jeden rok.“ Vysvetľuje to „rýchlym pracovným a životným tempom, ktorého sme práve svedkami“ - teda vojnou. (mar)
