Spoločenský lexikón, určujúci etiketu a dobré mravy na rôzne príležitosti, ešte v roku 1940 presne rozlišoval rôzne stupne príbuzenstva, typ a dĺžku trvania smútku. V prípade smrti partnera a rodiča prikazoval smútok až na dva roky. V tzv. hlbokom smútku - „období krepu“, mali dámy nosiť čierne vlnené šaty a čierny klobúk s dlhým čiernym krepovým závojom. Páni mali celý čas nosiť pásku na kabáte.
Klobúk so závojom sa dodnes na pohreboch objavuje. Závoj z kúska čiernej sieťovanej látky je však zmenšený na minimum. „Kupujú ich ženy na pohreb veľmi blízkej osoby, aby im zakrýval tvár. Niektoré ich nosia ešte niekoľko týždňov, najviac ale šesť, potom bez závoja,“ hovoria modistky v centre Bratislavy.
Ide najmä o ženy z „lepších“ kruhov alebo staršie dámy. „Smútočný klobúk s dlhým závojom som za 40 rokov, čo pracujem s klobúkmi, vyrábala len raz - pre múzeum do expozície o odievaní,“ hovorí pani Teslová z modistva na Nedbalovej ulici.
Dlhšie nosenie smútku pretrváva na dedinách. „Viem, že sú isté tradície - za rodičmi by sa malo rok chodiť v čiernom, za starými rodičmi pol roka. Keď nám ale umrela stará mama, naši netrvali na tom, aby som to dodržala, a ani mama nechodila len v čiernom celý rok,“ hovorí študentka Alena z Oravy.
Postupný ústup od nosenia smútku má podľa docentky Táne Taročkovej aj svoje negatíva. „Spoločnosť si v priebehu vekov vytvorila isté prostriedky, ktoré uľahčovali zvládanie smútku. Patria medzi ne pohrebné obrady, prejavy sústrasti a aj obdobie smútenia, naznačené vonkajšími znakmi. Najbližšie okolie vedelo, že človek zažil stratu, a správalo sa primerane - poskytovalo mu emocionálnu podporu, chránilo ho,“ hovorí.
Kratšie obdobie verejného smútku vytvára aj tlak na psychiku smútiaceho. „Spoločnosť predpokladá oveľa skorší návrat k normálu,“ hovorí Taročková. Niektorí ľudia môžu mať problémy, ak nemajú dosť času na prekonanie smútku.
(mar)
