Pivotka SCP Ružomberok Alena Kováčová (vľavo) preniká za asistencie spoluhráčky Sanje Veselovej (druhá zľava) pod kôš Šopronu. FOTO TASR - ĎURNÍK
totiž v marci v liptovskom meste dva razy prehrala s SCP práve v drese Gysevu. Do Final Four postúpil náš majster, a nie ten od susedov.
Pražská rodáčka Michaela Pavlíčková, spolu s Ivetou Bielikovou hviezdne duo stretnutia, priamo pomenovala to, čo Alena naznačila. Na otázku, prečo zostala v problematickej situácii klubu v malom Ružomberku, hoci športovo vyrástla vo veľkomeste a na americkej univerzite, odpovedala: „Mám dobré podmienky na športovanie, veľa som sa tu naučila, ale predovšetkým - mám najlepšiu trénerku na svete.“ Prejavila pritom veľký zmysel pre vcítenie sa do mysle druhého, čo podľa obetavej hry iste platí aj o ostatných Ružomberčankách, ibaže tých sme sa nepýtali.
„Trénerka musí prežívať neskutočný vnútorný boj. Pred nami sa tvári optimisticky, dodáva nám náladu, vštepuje pozitívne myslenie. Ťažko zbadať, že sa trápi,“ zamýšľala sa 196 cm vysoká Michaela, ktorá bývalej najlepšej basketbalistke kontinentu, chýrnej krajanke Eve Němcovej unikala, ako chcela. Natália Hejková sa skutočne priznala, že nejasná situácia okolo ružomberského basketbalu jej ustavične berie pokojný spánok. K súčasnému stavu financovania basketbalového SCP sa dá povedať jediné, hoci málo hovoriace: „Hľadajú sa riešenia.“
Veľké očakávanie - veľké srdcia
Hneď po stretnutí prišla na chvíľu medzi svoje bývalé spoluhráčky dnešná Šoprončanka Gordana Bogojevičová so srdečným blahoželaním: „Baby, boli ste skvelé.“ Jej smutný pohľad bolo ťažké dešifrovať - ťaží ju prehra alebo odchod zo Slovenska? Fakt je, že na kladnú zvesť z Ružomberka čakala doma v Belehrade do poslednej chvíle, do polovice októbra. Gratulačnou esemeskou ihneď reagovala z francúzskeho Villenueve Daniela Číkošová, ktorá tiež opustila SCP len nedávno.
V Ružomberku nebolo pred stretnutím vôbec cítiť, že „situácia je zlá, i keď nie beznádejná“. Všetko fungovalo ako vždy. Len v hľadisku bolo o čosi menej divákov, ale o to srdečnejších. V žltých dresoch slovenského majstra a dvojnásobného euroligového víťaza sa rozvičoval väčší počet mladých dievčat ako skúsených basketbalistiek. Ale predovšetkým - nikto nerátal s víťazstvom. Ani hráčky, ani Hejková, ani Smolek. Ružomberčanky sa „iba“ veľmi tešili, že Európsku ligu napokon vôbec hrajú. Očakávanie im rozprúdilo krv a rozbúchalo srdcia, až sa súper so štyrmi hráčkami, ktoré pravidelne nastupovali v americkej WNBA, nestačil čudovať. SCP ukázali, že majú súci káder, ibaže veľmi úzky. Šestica Bieliková, Michulková, Pavlíčková, Veselová, Kováčová, Lásková môže konkurovať kdekomu (Šopron je napokon jasným adeptom na postup do Final Four). Výkony Michulkovej a Láskovej, ktoré sa jednoznačne núkajú reprezentačnému trénerovi, boli veľmi príjemným prekvapením.
Roky budované súkolie
SCP v novom ročníku najvyššej kontinentálnej súťaže veľmi pravdepodobne nevydržia v nahustenom programe švung zo zápasu so Šopronom. Zrejme prídu i prehry, možno vysoké. Postup do osemčlenného play off, kam idú štyri kolektívy zo skupiny, by bol zázrakom. Momentálne to ani nie je kľúčová otázka. Roky desiatkami ľudí budované basketbalové súkolie v meste vytvára prostredie na špičkový šport svetových parametrov. Charizmatickej trénerke Natálii Hejkovej by s najväčšou radosťou ponúkol miesto nejeden vrcholný a bohatý tím. Ona však zostáva, lebo vždy tvrdila: „Pochybujem, že všetko okolo klubu je niekde tak na správnom mieste ako v Ružomberku.“ Tiež viac ráz upozorňovala, že jej nie je práve najpríjemnejšie, ak sa hovorí iba o nej. Basketbal v menšom liptovskom meste má celou Európou obdivovaný systém, know-how za milióny. Vzdať sa ho, nechať ho napospas neúnosnej chudobe alebo laxnému nezáujmu by bola buď najlacnejšia frajerina, alebo bohapusté ignorantstvo i hlúposť.
PETER FUKATSCH
