Pri očiste tela sa členovia Chefra Kaddiš dôsledne pridŕžajú príručky.
FOTO – AUTORKA
Viliam Nisterenko a Martin Ruider, sedemdesiatdeväťroční súpútnici z Nitry, sú členmi Chefra Kaddiš – židovského Spolku mŕtvych. Členstvo ich oprávňuje chodiť na obrady k zomierajúcim, alebo už mŕtvym židom. Obrad je očistou a zmierením. Robia ho presne podľa rituálu dvojjazyčnej príručky v hebrejčine a nemčine.
S chorým sa na sklonku života rozprávajú o vzťahoch. Presviedčajú ho, aby sa udobril s rozhnevanými a odchádzal zo sveta zmierený.
„Ak niekto zomrie v nemocnici, vybavujeme, aby ho nepitvali. V židovstve je totiž krv svätá. Keby sa pri pitve stratila, akoby sa stratila aj duša. U zavraždeného sa rituál nerobí,“ povedal Nisterenko. Na patológii vraj problémy nikdy nemali.
V márnici robia očistu tela – vlažnou vodou umývajú jednotlivé časti. Jeden umýva, druhý sa modlí. Dodržiavajú postup z knihy – telo dosucha utrú a opäť ho polejú, čím simulujú rituálny kúpeľ.
Nasleduje obliekanie. Je jedno, či je človek bohatý alebo chudobný, mladý alebo starý. Na druhý svet odchádza každý rovnako – v oblečení z bieleho plátna. Starší židia ho majú doma v almare. Kto rúcho nemá pripravené, tomu ho venuje židovská náboženská obec.
Nisterenko vyberá z tašky dlhú bielu košeľu so šnúrkami. Po nej nohavice, ktoré sú naspodu zošité, a čiapku ako pre dojča. „Keď sa žid ožení, dostane od nevesty biely plášť, čiapku a rubáš na modlenie talit. Berie si ich aj do hrobu. Z talitu pred vložením do truhly odrežeme strapce, akoby sme odrezali hriechy. Pod hlavu dáme vankúš z pláteného vrecka naplneného hlinou. Oči prikryjeme črepmi, aby pri zmŕtvychvstaní neboli ožiarené božou žiarou a do rúk dávame halúzku ako symbol nového života,“ opisuje Nisterenko.
„Potom nasleduje obrad, ktorý robí hociktorý člen obce, no v žiadnom prípade nie rabín. Ktokoľvek z prítomných môže nad hrobom rečniť. V smútočnej reči pozostalí vyzdvihujú najmä dobrotu zosnulého a jeho klady. Už sa stalo, že istého bohatého muža označili nad truhlou za škroba a rodina to prijala,“ hovorí Ruider. „Odôvodnili to tým, že mohol dať viac na činnosť obce, a nedal. Zvyknem potom prosiť o odpustenie blízkych. Najbližšia rodina si vtedy podľa starého zvyku natrhne šaty. Ľudia sa vopred rozhodujú, či zvyk podstúpia, alebo nie. V poškodených šatách príbuzní doma týždeň smútia. Sedia pritom pokorne v kúte, v obuvi bez podrážky, na nízkom sedadle. Čierna farba sa v židovskom zvykosloví nenosí,“ zdôrazňuje.
Z márnice odvezú mŕtveho k hrobu a opäť nasleduje modlitba. Niekedy sa na ňu horko-ťažko zozbiera desať súvercov. Má ich byť toľko, koľko bolo židovských kmeňov. Keď sa zídu, mnohí majú s rozlúčkovou modlitbou problémy. Nevedia totiž po hebrejsky, takže ju odriekavajú v nemčine.
„Posmrtné rituály robíme najmä v Nitre, no volajú nás aj do Levíc, Šale, Vrábľov či Nových Zámkov. Židovstvo vymiera a my dvaja nemáme koho zaučiť. Potešilo nás, že v Galante a Dunajskej Strede už majú na obrady mladú posilu,“ povedal Nisterenko.
Naposledy Ruider pochovával pred mesiacom v Nových Zámkoch. Obrad vždy robí zadarmo, no brat zosnulého Novozámčana mu z vďaky poslal dvetisíc korún. „Nenechal som si ich. Daroval som ich žene zo židovskej obce, ktorá je taká chudobná, že nemá ani na topánky. Potešila sa,“ hovorí muž, ktorý obradne pochoval desiatky židov.
Na deň Pamiatky zosnulých nebude svietiť na židovskom cintoríne žiadna sviečka a hroby sa nebudú prehýbať kvetmi. Kvety považujú židia za prejav radosti. Oni na hrob zosnulého dávajú kamienky. Tento deň však nie je pre židov významný.
