Dlhé roky v detstve som si myslel, že to tak má byť. Môj otec nikdy nikde necestoval, nechodil na návštevy a my sme celá rodi- na sedeli doma s ním. Najďalej v živote bol u svojej svokry - mojej starej mamy - vo Veľkom Bieli. Obec je dvadsať kilometrov od Bratislavy. Chodili sme vlakom a z nádražia nás ujo Ištván odviezol na voze až do starorodičovského domu. Ale to tak raz za pol roka. Inak sme sedeli doma za pecou. Našu príslušnosť k zápecníkom som si uvedomil naplno až teraz, keď ma požiadali prispieť do prílohy SME V ZIME. Označiť sa hrdým titulom zápecníka ma oprávňuje už len to - že my sme mali doma v kuchyni skutočne impozantnú pec, akú teraz vidíte už len v starých filmoch o Jánošíkovi. Takú z ktorej hodila baba Jánošíkovi pod nohy hrach. Bola to tehlová stavba obložená keramickými kachličkami. Pre nás deti to bol nedobytný hrad. Spredu bol sporák s dvierkami s bielou emailovou bobuľou. Okolo sporáka bolo mosadzné zábradielko. To bol predok. Za sporákom sa týčila samotná pec: jedny dvierka s bobuľou viedli do vodnej nádrže, z ktorej sa čerpala horúca voda. Druhé dvierka viedli do malej udiarne, v ktorej moja mama skutočne údila domáce údeniny. Viete si predstaviť - ako tá naša pec rozvoniavala po celej Bratislave… Dá sa povedať, že všetky ďalšie miestnosti - izby, komora… boli za pecou. Nehanbím sa poznamenať, že ako malé deti sme na peci aj spávali, Ale väčšinu života (druhú svetovú vojnu, Beneša, komunizmus ) sme prežili za pecou. Nikdy som nemal žiadne túžby cestovať. A teraz si predstavte, že mňa úbožiaka už dvakrát vyslali do Ameriky a raz aj do Austrálie! Čo by za to niekto dal, keby sa mohol dostať do Austrálie! A ja som tam rátal dni, kedy už budem doma na Dunajskej ulici na svojom gauči - Na úspešnom turné nám ponúkli zájsť aj na Nový Zéland. Skríkol som mohutným hlasom: „NIE! NIE! Ja mám doma ženu, deti…!„ a už sme sa pratali domov. Janko Lehotský - po otcovi sveták - sa doteraz čuduje, prečo sme na ten Nový Zéland nešli, keď sme boli tak blízko… Môj kamarát Jaro Filip - počítačový zápecník sa bol schopný po predstavení v Žiline na noc vrátiť do Bratislavy len aby bol pri svojom počítači. Na druhý deň sa vrátil do Žiliny a cestovali sme ďalej… Ešteže vymysleli pre nás zápecníkov laptopy. Vláčim ho so sebou po celom svete. Ach, môj úbohý osud! Ešte aj do Stockholmu nás odvliekli o Helsinkách ani nehovorím! Ak si myslíte, že som nemusel ísť do Moskvy tak sa prudko mýlite! Už aby som sa dožil vysokej staroby a mohol byť celý rok za mojou milovanou pecou. Istý čas som sa zľakol, že z tej mojej zápecníckosti chytím nejaký komplex menejcennosti. Ale keď som sa pozornejšie poobzeral, zistil som, že - ako zápecník - som sa narodil na mieste, kde je výskyt zápecníkov mimoriadne hustý. Raz som začul v klube spisovateľov, ako si národný umelec Andrej Plávka povzdychol: „K smrti mi je! Na budúci týždeň musím ísť do Paríža!“ Vladimír Mináč, keď mal cestovať za Maticu slovenskú do Ameriky, furt cestu odkladal, lebo vraj u nás je hubárska sezóna a na Záhorí je plno dubákov. Aj medzi filharmonikmi a inými umeleckými telesami je plno zápecníkov. Ešteže naši dirigenti vo svete prerazili. Silou vôle premohli zápecníctvo. Ale vraj aj honoráre pomáhajú jednotlivcom v súkromnom boji proti domasedstvu. Myslel som si, že aspoň ženy nebudú zápecníčky a vyroja sa do sveta. Ale aj medzi nimi sú také, ktoré nie a nie sa vyrojiť. A keď už sa vyrojili - vracajú sa. Mám známu, ktorá sa vydala do Dánska. Chvíľu tam žila - ale keď sa poobzerala a došlo jej ako je u nás doma dobre - napísala manželovi list na rozlúčku a zdupkala mu späť na Oravu. Darmo je, niektorí z nás nie sme stavaní pre veľký svet. Naozaj to myslím úprimne, keď vravím, že sa nerád niekde presúvam. Priznám sa - rád chodím na bicykli. Minule som nahováral syna, aby sme šli na bicykloch z Bratislavy do Malaciek. „Ale veď máme auto!“ namietal syn „Bicyklom to trvá do Malaciek aj päť hodín! A našim autom by sme boli v Malackách za pol hodiny…“ Odpovedal som mu premúdrele: „No boli by sme v Malackách za pol hodiny… Ale čo by sme tam potom robili?“ Ani sme nikam nešli. Teším sa na zimu. Bodaj by napadlo toľko snehu, že by sa nedalo vychádzať z domu! To je môj ideál. Dal by som si cez internet nanosiť zásoby a spal by som za pecou ako medveď. Ale čo keď mi doma v zime nedajú pokoj a lákajú ma na plesy? Čím si ja zaslúžim taký krutý život? Nech idú všetci na ples, nech tancujú do rána - nech sa zbesnia…ale mne nech dajú pokoj. Ale v našom meste sa to nedá. Vyduria ma robiť garde. Chodím v smokingu po plesovej sále ako nejaký veľvyslanec - a pritom vyzerám ako keby som práve pricestoval osobným vlakom z Fedýmeša… Držte mi palce aby som prežil zimu v ústraní a aby som ani na jar nemusel veľmi cestovať. Narodil som sa ako zápecník a už sa nejdem meniť. Ani sa to veľmi nedá. Zato vám - milovníkom cestovania a pohybu želám príjemné hmýrenie a veľa zážitkov v ďalekej cudzine!
Autor: Július Satinský - Zápecník originál
