Vraj plnoletí študenti nemusia ukázať známky rodičom. To hovorí titulok v SME 22. 1. 2001. Neviem, čo priviedlo autora článku k takémuto názoru, ale určite to nebol zákon o ochrane osobných údajov v informačných systémoch č. 52 / 1998 Z. z. ani jeho staršia verzia z roku 1992. Ten totiž nerieši vťahy medzi rodičmi a deťmi. To by tak bolo, aby o tom, čo majú robiť jednotliví členovia rodiny, rozhodovali poslanci parlamentu. Na to nemajú mandát. Predstavte si, že by odhlasovali, kto u vás doma musí zajtra poumývať riad.
Problém je však v inom, totiž či učitelia môžu alebo nemôžu rodičov informovať o prospechu ich plnoletých detí.
Podľa citovaných slov splnomocnenca P. Husára môžu byť informácie poskytnuté len so súhlasom detí a len na žiadosť rodičov. Dá sa pritom oprieť o § 4 už spomínaného zákona, ak zbieranie informácií o prospechu budeme interpretovať ako prevádzkovanie informačného systému a známky za osobné údaje, i keď zákon ich výslovne nemenuje. Pravda, má to i svoje úskalia. Podľa toho istého paragrafu by učiteľ mohol vyvolať maturanta k tabuli len s jeho (podľa možnosti písomným) súhlasom.
Ja si síce myslím, že takáto interpretácia je pritiahnutá za vlasy, ale kvôli poriadku by bolo dobré upraviť aj znenie zákona. Že rodič by mal byť informovaný o študijnom prospechu svojich detí, voči ktorým má vyživovaciu povinnosť, je myslím bez diskuzie. V opačnom prípade by sa dostal do veľmi nerovnoprávneho postavenia. Mohlo by sa stať, že študent sa necháva vydržiavať a pritom „študuje“ v kaviarňach a na diskotékach. A to sa i stáva.
Prvá možnosť - písomný súhlas študenta na poskytovanie informácií rodičom - je vlastne akceptáciou súčasnej absurdity. Je zároveň neprijateľnou urážkou rodičov.
Najjednoduchším riešením by asi bolo v zákone o rodine zmeniť ustanovenie o vyživovacej povinnosti, a to tak, že vyživovacia povinnosť by sa skončila dosiahnutím plnoletosti (t. j. 18 rokov, prípadne i skôr uzavretím manželstva). Bolo by to spravodlivé, ale asi nie dobré. Rozvedení rodičia by asi okamžite prestali platiť výživné. Zrejme by vzrástol počet sociálne odkázaných študentov a teda i nápor na verejné výdavky štátu. Pravdepodobne by to motivovalo i tých rodičov, ktorí dnes ochotne živia svoje deti, aby túto úlohu prenechali štátu. Koniec koncov, štát, ktorý si dovolí takto zasahovať do rodinných vzťahov, si ani iné nezaslúži.
Lepším riešením je vyvážiť rodičovské povinnosti primeranými právami. V tomto prípade napr. explicitne uviesť, že zákon na ochranu osobných údajov sa na analogické situácie nevzťahuje. Neoprávnenou osobou by asi nemal byť ten, kto má voči dotknutej osobe vyživovaciu povinnosť. Navrhujem za odstavec 3 súčasného § 4 spomínaného zákona vsunúť text „súhlas dotknutej osoby sa nevyžaduje, ak o informáciu žiada osoba, ktorá má k dotknutej osobe vyživovaciu povinnosť“ ako nový odstavec 4 a ostatné prečíslovať. Detaily nech doladia právnici.
KAROL PASTOR, Bratislava
