„Netráp sa, Martin,“ predbehol ma Aurel, „my vieme veľmi dobre, kto si.“
„Vy viete ako sa volám? A kto je to ,my´?“ spýtal som sa, aj keď som nečakal žiadnu rozumnú odpoveď.
„My o vás ľuďoch vieme všetko, veď sme vaši sníčkari. My sme zodpovední za to čo, kedy a ako dlho sa ľuďom sníva. Ja Aurel a všetci ostatní,“ ukázal Tadeáš najskôr na seba, potom na Aurela a nakoniec cez sklo zrkadla i von oknom na mesiac, „ale na otázky naozaj nemáme veľa času. Musíme hneď vyraziť.“
„Kam máme ísť? Ja nikam nejdem!“ bránil som sa, „vy sa mi len snívate, prečo by som mal s vami niekam ísť? Nepáči sa mi to. Dúfam, že sa hneď teraz zobudím a zabudnem na túto hlúposť.“
„Nezabudneš, veď Aurel ti povedal, že toto je sen skutočnejší ako skutočnosť. My sme skutoční, ty si skutočný a,žiaľ, aj dôvod, prečo sa teraz s tebou rozprávame, je skutočný,“ zatváril sa Tadeáš vážne, „ak mi neveríš, skús sa uštipnúť, vy ľudia to robíte vždy, keď sa chcete presvedčiť, či bdiete, alebo snívate.“
Zdalo sa mi to smiešne, ale vyhrnul som si rukáv a tak silno, ako som len mohol, som sa uštipol na ľavej ruke. „Au,“ skríkol som. Nepomohlo to. Stále stojím vo svojom zrkadle a rozprávam sa s tými najčudesnejšími osobami, aké som kedy videl.
„Tak už nám veríš?“ spýtal sa Tadeáš a ja som mu pomaly začínal veriť, aj keď rozum mi stále našepkával opak. „Ale naozaj nemáme čas, musíme hneď odísť na veľký snem. Prepáč, určite nám neveríš a myslíš si, že sme blázni. Navyše, je toho príliš veľa na vysvetľovanie. Jedno ale musíš vedieť. Ak tu teraz zostaneš a neodídeš so mnou, aby si nám všetkým pomohol, dnešná noc sa neskončí dobre pre nás ani pre vás. Ty dnes v noci musíš zachrániť sny. Inak hrozí, že zajtra ráno sa už nikto nezobudí do sveta, aký tu bol ešte dnes večer. Prosím, ver mi.“
„Ja mám zachraňovať sny?“ neveriacky som sa pozrel na oboch. „A čo, ak odmietnem?“
„To, prosím, nerob,“ zopäl ruky Aurel. „Ty sa už nikdy nechceš zobudiť do sveta, kde ľudia snívajú svoje sny?“
„Nie, to nechcem. Páči sa mi, keď ľudia snívajú, či už so zatvorenými, alebo otvorenými očami,“ upokojoval som oboch. Tvárili sa, akoby mali pred sebou posledné hodiny života. Vtedy som ešte ale netušil, že to nebolo len zdanie. „Ale prečo ja?“
„To pochopíš až neskôr. Ale ver mi, už zajtra ráno, ak sa všetko podarí a ty nám pomôžeš, budeš tu vo svojej izbe. A ak sa nám to náhodou nepodarí,“ pozrel sa Tadeáš smutne na Aurela, „budeš si priať, aby si sa už radšej nikdy nezobudil.“
V hlave som si prebral všetky možnosti. Ak je toto naozaj len sen, zajtra sa mu schuti zasmejem. Ak sa mi ale nesníva, tak potom títo malí ľudkovia skutočne potrebujú pomoc. A keďže som od narodenia duša nielen ochotná, ale i zvedavá, skôr, ako som si to mohol uvedomiť, vyletelo zo mňa: „Tak na čo čakáme? Poďme!“
Obom sa im zaligotali oči a vrhli sa mi okolo krku.
„No tak, ak ma teraz zadusíte, kto vám zachráni tie vaše sny?“ zavtipkoval som, aj keď mi príliš do smiechu nebolo. „A to mám ísť v pyžame?“
„O nič sa nestrachuj, všetko je už u nás doma pripravené,“ vyskočil Tadeáš od radosti. „Aurel, ty tu musíš zostať, Bobo nás troch nezoberie. Poletím len ja a Martin. Dúfam, že sa čoskoro stretneme.“
Tadeáš podišiel ku sklenej stene zrkadla, z vrecka si vytiahol malú píšťalku a fúkol do nej. Žiaden zvuk som nepočul. Počul ho ale niekto iný. Z najtmavšieho kúta mojej izby vyletel tmavý tieň, preletel ponad moju posteľ a vo chvíli, keď som čakal, že vrazí z vonkajšej strany do zrkadla, ľahko, ako keď nôž prechádza maslom, vletel k nám. Od hrôzy som takmer vykríkol. Pred nami pristál obrovský netopier. Hneď som si ale uvedomil, že nie je o nič väčší ako ostatné netopiere, to len my traja sme príliš malí. Jeden rozdiel tu však bol: tento netopier mal meno a navyše, bol osedlaný!
„Toto je Bobo, jeden z našich najlepších a najrýchlejších netopierov. Špeciálne vyšľachtená rasa na tie najdlhšie trasy. Sám som ho vycvičil, “ hrdo pristúpil k netopierovi Tadeáš a vysadol naňho ako na koňa. „Poď, naskoč, Martin, neboj sa, letecké okuliare mám aj pre teba, dúfam že je to tvoja veľkosť.“
Ak by mi niekto niekedy tvrdil, že sedel na osedlanom netopierovi, nikdy by som mu neveril a poklepal by som si pred ním na čelo. Ja tu však teraz sedím na Bobovi spolu s Tadeášom . A Bobo je netopier, o tom niet pochýb.
„Majte sa krásne,“ zamával nám Aurel na rozlúčku, „a veľa šťastia.“
To už ale Tadeáš niečo pošepol Bobovi do ucha a my sme sa vzniesli do vzduchu, zakrúžili sme nad Aurelom, ktorý si musel pridržať svoj cylinder, a vyleteli sme najskôr von z môjho zrkadla a potom i z mojej izby.
Nočné lampy a strechy domov sa vzďaľovali tak rýchlo, že ešte skôr, ako som si stihol uvedomiť, že prvýkrát v živote letím, celá krajina sa pod nami načisto stratila. Vyleteli sme nad riedke mraky. Pochopil som, kam letíme. Veľký strieborný kotúč mesiaca sa približoval čoraz viac.
Autor: Figliar
