Keď slovenské a rumunské oficiálne miesta kritizovali nedávno prijatý zákon o Maďaroch žijúcich v susedných štátoch, maďarský premiér Viktor Orbán im hneď pripomenul, že Rumunsko i Slovensko majú svoje vlastné zákony o zahraničných krajanoch. Ak teraz kritizujú normu, ktorú prijala Budapešť, tak vraj len preto, lebo v Bratislave i Bukurešti prevláda „istý spôsob uvažovania“, ktorý sa „odchyľuje od spôsobu uvažovania a hodnotového rebríčka mnohých ďalších krajín regiónu“. Podľa maďarského premiéra teda námietky vznikli preto, lebo spôsoby uvažovania a hodnotové rebríčky jeho dvoch susedov sa odlišujú od uvažovania a rebríčka maďarskej reprezentácie. V skutočnosti však problémy vznikli preto, že ani Orbánov spôsob uvažovania sa od tých, ktorých kritizuje, veľmi neodlišuje. A ak sa odlišuje, tak nie k lepšiemu.

Anna Malíková je politička, ktorá to, čo sama robí, nemilosrdne odsudzuje, keď to robí niekto iný. V jej prípade sú dôvody, pre ktoré oslavuje prezidenta Tisa, úplne identické s dôvodmi, pre ktoré zatracuje grófa Esterházyho. Zásadu, že keď dvaja robia to isté, nejde o to isté, uplatnila predsedníčka SNS aj pri nedávno prijatom zákone o Maďaroch žijúcich v susedných štátoch.

Komu a aké výhody

V mene svojej strany vyjadrila počudovanie nad tým, že „krajina, ktorá má integračné ambície, zavádza etnický princíp do zákona, nerešpektujúci výhrady Európskej komisie“. Ako keby zákon o zahraničných Slovákoch, prijatý vo februári 1997, teda v čase, keď bola SNS vo vláde, nezaviedol tento princíp aj do slovenského právneho poriadku. Ako keby tretia Mečiarova vláda integračné ambície nemala. A napriek tomu etnický princíp uplatnila. Ak sa slovenský zákon od maďarského v niečom odlišuje, tak určite nie v princípe, ale v jeho aplikácii.

Slovenský platí pre všetkých zahraničných Slovákov, nech žijú kdekoľvek. Maďarský sa týka len Maďarov žijúcich v susedných krajinách, aj to nie všetkých, lebo rakúskych Maďarov zo svojej pôsobnosti úplne vynechal. Dôvod je prostý. Etnický princíp nemôže prekročiť hranice Európskej únie. Môžu ich potom prekročiť krajiny, v ktorých sa tento princíp uplatňuje? To je otázka, ktorá sa týka nielen Maďarska, ale aj Slovenska.

Poslanec Miklós Duray už v apríli 2001 povedal, že „pripravovaný zákon v Maďarsku v podstate nezachádza až tak hlboko do tejto problematiky ako zákon prijatý na Slovensku“. Norma, ktorú schválil budapeštiansky parlament minulý týždeň, naozaj obsahuje niektoré obmedzenia, ktoré v slovenskom zákone nie sú. Zahraničný Slovák má napríklad právo požiadať „o prijatie na štúdium na ktorúkoľvek školu nachádzajúcu sa na území SR“, má právo požiadať „o prijatie do zamestnania bez vydania povolenia na pobyt na území SR“. Zahraničný Slovák tu môže študovať a pracovať ako každý iný občan SR. Maďarský zákon držiteľovi Hungarian Identity Card, teda „maďarského preukazu“, takéto práva nedáva - na vysoké školy v MR môže byť prijatý len „ministrom školstva stanovený počet poslucháčov, ktorí spadajú pod účinnosť tohto zákona“. Na to, aby mohli držitelia preukazu v Maďarsku pracovať, potrebujú povolenie, ktoré platí „na obdobie troch mesiacov v kalendárnom roku“. Tieto rozdiely však nie sú spôsobené rozdielmi vo „filozofii“ zákonov, ale odlišnými podmienkami, v akých sa uplatňujú.

Podľa odhadov žije vo svete približne 2,8 milióna zahraničných Slovákov. Preukaz, ktorý umožňuje, aby si v pôvodnej vlasti uplatnili svoje zákonné práva, slovenské úrady doteraz vydali iba 2025 osobám… Za starých čias sa také niečo komentovalo pražským sloganom „nejsou lidi“. Maďarský zákon sa bude týkať približne 3,5 milióna občanov susedných štátov, pričom sa odhaduje, že o „maďarský preukaz“ prejavia záujem približne dva milióny osôb. Obmedzenia budapeštianskeho zákona sú preto pochopiteľné. Napriek odlišnostiam však majú obe normy jedno spoločné - nosnú zásadu, ktorú pred niekoľkými mesiacmi vyjadril Zsolt Németh, štátny tajomník Ministerstva zahraničných vecí MR: „To, komu a aké výhody Maďarsko na svojom území poskytne, je z právneho hľadiska jeho vnútornou vecou.“

Slovenská garnitúra z čias premiéra Mečiara i maďarská reprezentácia z obdobia premiéra Orbána poskytli tieto výhody zahraničným Slovákom a Maďarom zo susedných krajín. Výnimka, ktorá sa týka Maďarov žijúcich v Rakúsku, nepotvrdzuje pravidlo, pretože ukazuje, že to, čo bratislavskí a budapeštianski politici považovali a považujú za svoju „vnútornú vec“, je z pohľadu Európskej únie vecou spoločnou.

Na etnickom princípe

Bruselský spravodajca ČTK, ktorý pôsobí v hlavnom meste integrovanej Európy už dlhé roky, získal od „oboznámeného“ zdroja relevantnú informáciu, ktorá objasňuje, prečo sa nový zákon nevzťahuje na 17-tisíc Maďarov v Rakúsku: „Maďarsko bolo varované, že nemôže na svojom území poskytovať zvýhodnené zaobchádzanie len niektorým občanom Európskej únie.“

Pre úniu totiž nie je právne relevantné, že niektorí občania Rakúska majú rovnakú národnosť ako väčšinové obyvateľstvo Maďarskej republiky. Z rozdielnej etnickej príslušnosti totiž v rámci únie nemôžu vznikať právne rozdiely medzi občanmi. Pre EÚ je totiž podstatné a rozhodujúce, že všetci občania všetkých členských štátov majú rovnaké práva. Tento principiálny postoj Bruselu muselo Maďarsko akceptovať a obmedziť platnosť etnického princípu iba na krajiny, ktoré v únii nie sú.

Okolnosť, že Maďarsko jeden princíp uznáva vo vzťahu k únii a iný k susedným štátom, ktoré v nej ešte nie sú, je zaiste ľahko kritizovateľná. Táto kritika bude principiálna, a nie účelová, až vtedy, keď rovnaké hľadisko, aké sa uplatňuje na maďarský zákon, uplatní každý aj sám na seba. Z mnohých slovenských politikov bol zatiaľ toho schopný len František Šebej, keď skonštatoval: „Zákony, ktoré na etnickom princípe riešia situáciu občanov, považujem za ozveny minulosti, či už ide o zahraničných Slovákov, alebo o zahraničných Maďarov. Etnický princíp považujem za niečo, čo patrí do minulého storočia.“

Drvivá väčšina slovenských politikov, ktorá po prijatí zákona o Maďaroch žijúcich v susedných štátoch vyhlasovala, že ide o zákon protieurópsky či zákon, ktorý nie je v súlade s medzinárodnými dokumentmi, sa ani slovom nezmienila, že aj zákon o zahraničných Slovákoch „zavádza istý typ práv odvodených od etnického pôvodu a je v rozpore s tým, o čo sa snaží myšlienka EÚ“. To, že väčšine miestnych politikov chýba optika poslanca Šebeja, má prozaický dôvod. Načo by sa nepopulárne zaoberali vlastnými nedostatkami, keď rovnaké nedostatky môžu tak úspešne kritizovať u iných?

Prijať niekoľko miliónov

Aj keď je nosný princíp zákonov o zahraničných krajanoch v rozpore so zásadou Európskej únie, inteligentná obhajoba týchto noriem sa odvoláva na ich historickú, viac-menej morálnu, ale aj praktickú opodstatnenosť.

Šéf maďarskej diplomacie János Mártonyi pri každej príležitosti zdôrazňuje, že zmyslom zákona je zabrániť prílevu imigrantov zo susedných krajín do Maďarska. Ak sa umožní príslušníkom maďarskej menšiny, aby žili ako Maďari na území okolitých štátov, potom sa nebudú sťahovať do Maďarska. Publicista Péter Morvay v interview pre Rádio Slobodná Európa pridal aj ďalší dôvod, pre ktorý bol zákon taký očakávaný. Dal mu meno „schengenská panika“. Podľa neho majú maďarské menšiny veľký strach z toho, že po prijatí MR do únie začnú na maďarských hraniciach platiť schengenské pravidlá, čím sa ľudské, kultúrne i ekonomické kontakty s materskou krajinou mimoriadne sťažia. Ide o dôvody, ktoré majú svoju váhu i význam, takže ich kompletné ignorovanie by bolo veľmi necitlivé. Lenže okrem Mártonyiho a Morvayovej argumentácie existujú aj ďalšie zdôvodnenia - niektoré neobstoja ani v očiach predstaviteľov maďarskej menšiny na Slovensku.

Na začiatku júna premiér Orbán na stretnutí, ktoré sa konalo na pôde Americkej obchodnej komory v Budapešti, povedal: „Ak chceme udržať rýchle tempo hospodárskeho rozvoja v Maďarsku, na to nestačí desať miliónov ľudí, v nastávajúcich niekoľkých rokoch musíme prijať niekoľko miliónov ľudí ako pracovné sily zo susedných krajín.“ Premiér sa zmienil aj o tom, že v tejto súvislosti rátajú aj s uplatnením a účinkom zákona o zahraničných Maďaroch. Jeho extempore prinútilo predsedu SMK, aby pre denník Népszabadság vyhlásil, že by bol nerád, keby slová Viktora Orbána povzbudili slovenských Maďarov na hromadné sťahovanie. Príslušníci maďarského národného spoločenstva by podľa Bélu Bugár mali žiť a pracovať vo svojej rodnej krajine.

Aj po definitívnom schválení návrhu zákona v budapeštianskom parlamente šéf SMK upozornil, že treba eliminovať možné negatívne dopady jeho ustanovení. „Žiadali sme, aby tí, ktorí študujú v Maďarsku a nechceli by sa vrátiť späť na Slovensko, by museli zaplatiť školné.“ Pretože sa to do zákona nedostalo, Béla Bugár žiada, aby sa striktná formulácia objavila aspoň vo vykonávacích predpisoch. Je to paradoxné, ale ak by zákon fungoval podľa predstáv, aké pred niekoľkými týždňami neskrýval premiér Orbán, juh Slovenska by zväčša opustili mladí vzdelaní ľudia. Maďarsku by to určite pomohlo, ale pre maďarské spoločenstvo na Slovensku by to bola viac než citeľná strata. Zo zákona, ktorý mal pôvodne pomôcť menšinám u susedov, by sa stal stal zákon pomáhajúci Maďarom v Maďarsku.

Na rozdiel od Bugára, ktorý nezatvára oči ani pred nežiaducimi následkami zákona, podpredseda SMK Duray privítal jeho prijatie tak ako všetci, čo zaň hlasovali - dvojminútovými ováciami postojačky. Oscar Wilde vravel, že je zle, ak sa nám nesplnia naše želania, ale býva aj horšie - vtedy, keď sa splnia.

Zákon s presahom

Keď sa k obsahu zákona vyjadrujú experti, a nie politici, zhodujú sa v tom, čo je jeho najproblematickejšou časťou: explicitné formulácie, podľa ktorých bude Maďarská republika priamo z rozpočtu a prostredníctvom špeciálne zriadených verejnoprospešných inštitúcií poskytovať finančnú pomoc nielen menšinovým inštitúciám a pedagógom, ale aj rodičom, ktorí aspoň dve svoje deti dajú vzdelávať v maďarskom jazyku. Aj podľa Rudolfa Chmela, rešpektovaného odborníka na slovensko-maďarské vzťahy, ide o „priamu finančnú podporu z jedného štátu inštitúciám alebo jednotlivcom-občanom do druhého štátu“. Túto skutočnosť inak vnímajú a hodnotia oficiálni predstavitelia Budapešti a inak miestni menšinoví činitelia.

Minister János Mártonyi odmietol interpretáciu, že maďarský zákon zasiahne aj cudzie územie. Podľa neho „výhody budú platiť v Maďarsku“ a na teritóriu iných štátov vraj nebudú pracovať nijaké maďarské úrady. Ak by to tak naozaj bolo, potom nie je jasné, akým spôsobom môže MR zaručiť, že splní ustanovenie zákona, podľa ktorého majú rodičia, ktorých minimálne dve neplnoleté deti sa vzdelávajú v maďarskom jazyku, zákonný „nárok na podporu k výchove a vzdelávaniu“. Miklós Duray, na rozdiel od ministra Mártonyiho, nepopiera, že niektoré výhody zákona budú platiť aj mimo územia MR, ale nevidí na tom nič zlé: podľa neho „susedné štáty by dokonca mali privítať, že Maďarsko finančne prispieva na vyučovací proces občanov SR s maďarskou národnosťou“.

Slovensko a Rumunsko však nemohli privítať skutočnosť, že na základe zákona o zahraničných Maďaroch môže dôjsť k presahu maďarského zákona na ich suverénne územie. Vytvorila by sa tak „inštitucionalizácia právneho spojenia medzi maďarskou vládou a štátnymi príslušníkmi iných krajín“. Problém je v tom, že ide o taký druh spojenia medzi štátom a jeho občanmi, ktorý je nanajvýš exkluzívny. Každý štát si ho chráni, lebo si chráni svoju suverenitu.

Aj keď maďarská vláda popiera, že nedávno prijatá právna norma má extrateritoriálnu platnosť, postoj Rumunska bol a je veľmi rázny. Premiér Nastase vyhlásil, že maďarská štátna reprezentácia môže slobodne rozhodovať o zákonoch, ktoré chce uplatňovať na vlastnom teritóriu, „no nikdy nebude rozhodovať o zavedení zákonov prijatých v Budapešti na rumunskom území“. Stanovisko Ministerstva zahraničných vecí SR je formulované diplomatickejšie: „Nie je namieste očakávať uplatňovanie uvedenej právnej normy medzi SR a MR akýmkoľvek spôsobom na území SR bez ďalších intenzívnych konzultácií.“ Inými slovami, všetko, čo sa týka občanov Slovenskej republiky na jej území, musia odsúhlasiť príslušné slovenské úrady a inštitúcie. Akékoľvek uplatnenie zákona o Maďaroch žijúcich v susedných štátoch na území SR prichádza do úvahy len vtedy, ak budú prijaté dvojstranné dohody medzi Slovenskom a Maďarskom.

Podľa štátneho tajomník Jána Figeľa je prijatý zákon krokom späť, pretože neobsahuje moderné európske riešenie. Podľa neho „práve európske právne normy znamenajú nediskriminačný prístup a rovnaké podmienky zaobchádzania s občanmi“. Európsky spôsob uvažovania a hodnotový rebríček zodpovedajúci únii by mal byť uprednostnený pred uvažovaním stelesneným v zákonoch o zahraničných krajanoch. Nielen v Maďarsku, ale aj na Slovensku.