O Bollywoode, čiže bombajskom Hollywoode, sa hovorí, že spája tie najnespojiteľnejšie veci. Krásni hrdinovia prežijú neuveriteľné dobrodružstvá, a žiadnemu z nich sa pritom neskriví na hlave ani jediný lesklý čierny vlások. Trošku z tejto čarodejnej moci má aj indická britská režisérka Gurinder Chadha. Vo filme Blafuj ako Beckham sa pretancuje všetkými nelogickými miestami tak svižne, ako si to trúfnu len filmári na brehu Gangy.
Osemnásťročná Jess (Parminder Nagra) sa chce stať futbalistkou. Vôbec sa to nepáči jej sikhskej rodine, už dlhšie žijúcej v Londýne, pretože pri futbale futbalistky ukazujú holé nohy a pretože cesta k prostitúcii, drogám a pochybnostiam o viere vedie cez pokutové územie súpera. Príbeh sa rozbehne, keď podobne posadnutá Jules nahovorí Jess, aby vstúpila do toho istého futbalového klubu.
Než skončia v americkej College League, na Olympe ženského futbalu, musí sa film prekľučkovať niekoľkými povinnými klišé. Jess nechce ukazovať nohy, lebo má na stehne jazvu po popálenine. Jej otec sa kedysi vzdal kriketovej kariéry, lebo odmietol znášať rasizmus bielych. A matky oboch - aj Jules aj Jess - chcú mať z dcér normálne žienky. Jedna matka zúfalo dcéru presviedča: „Čo myslíš, prečo si Sporty Spiceka jediná ešte nenašla chlapa?“ A druhá sa nemôže dívať, ako jej dcéra v televízii obdivuje Beckhama: „Vypni toho anglického skinheada!,“ kričí. Jess a Jules sa, samozrejme, zaľúbia do svojho trénera (Jonathan Rhys-Meyers). Ten bol kedysi obeťou svojho otca a okrem toho ako Ír dobre vie, ako vyzerá anglický rasizmus, a Ind Tony, čo si chce Jess z kamarátstva vziať, je homosexuál.
Všetko je to urobené tak suverénne, akoby sa na projekte zhodlo celé konzílium marketingových expertov. Beckham je v kurze, Bollywood tiež a ženský futbal je v Amerike obľúbenejší ako mužský. Komerčne tu niet čo pokaziť.
Lenže, ako z toho môže vzniknúť slušný film? Je to menej pravdepodobné ako víťazstvo Anglicka nad Nemeckom vo futbale. A že to druhé je úplne vylúčené, to si museli dievčatá vo filme samy zažiť. Na začiatku Jess sníva, že strelí víťazný gól Manchestru v zápase proti Feyenoordu. Po zápase o jej obrovskom talente teoretizuje niekoľko - skutočných - futbalových exhviezd v televíznej diskusii. Je tam aj Jessina matka, tá prednesie zúrivý prejav o tom, ako veľmi sa za svoju dcéru hanbí. Futbalisti, všetko vážení bardi športu, sú šokovanými svedkami tohto trápneho výstupu a od rozpakov klopia zrak. Vďaka tým zopár ironickým výkopom sa predsa len nad týmto filmom vznáša akási neurčitosť, pre ktorú sa tento masívny útok klišé dá zniesť.
