Za Marekom Roháčkom, prezidentom občianskeho združenia Návrat, prichádzajú ľudia s novinovými článkami o adopcii, starými aj niekoľko rokov. Vyplýva z toho, že aj keď sa niekto zaoberá myšlienkou osvojiť si dieťa, kým sa naozaj odhodlá, trvá to. Aj preto, že v spoločnosti panujú predsudky a je málo informácií. Dokonca aj medzi odborníkmi. Jedna z nevydatých matiek – osvojiteliek musela sama upozorniť pracovníčku na sociálke, že má právo na dieťa. Pritom zákon umožňujúci osvojiť si dieťa aj jednotlivcom platí už od roku 1974. Aj preto je tu Návrat. Aby pomohol ľuďom lepšie sa zorientovať v možnostiach náhradnej rodičovskej starostlivosti, spoznať svoje práva, ale aj povinnosti. Snaží sa o vzdelávanie náhradných rodičov, zlepšovanie legislatívy a popularizáciu novinky – profesionálnej náhradnej výchovy – ktorá sa do praxe uviedla iba v roku 1995. Aké možnosti má človek, ktorý si chce zobrať dieťa z detského domova?
„Celkovo sa dá povedať, že počet detí prevyšuje počet žiadateľov. Keď sú vybavené všetky formality, môžete si okamžite zobrať veľa detí. Ak však chcete dieťa maličké, rovno z pôrodnice, nerómske, treba čakať. Pre právne voľné deti je vhodná adopcia, teda trvalé osvojenie. Ťažko určiť presný počet adoptovaných detí, lebo mnohí rodičia nemajú záujem zverejňovať, že majú osvojené dieťa. Vyše dvetisíc detí žije v pestúnskych rodinách, čo je dočasná forma starostlivosti, keď dieťa nie je právne voľné. No a asi stopäťdesiat detí má starostlivosť zabezpečenú formou profesionálnej rodičovskej výchovy.“
Čo to presne je?
„Zo sociálno-psychologického hľadiska sa rozdiel medzi adoptívnou, pestúnskou a profesionálnou rodinnou starostlivosťou stiera. Profesionálna rodina je tiež rodinná forma starostlivosti, akurát, že deti sú vedené v stave detského domova, s ktorým má profesionálny rodič pracovno-právny vzťah. Je to výhodné ekonomicky, odpadajú výdavky na vykurovanie či nákladné rekonštrukcie neúčelných budov, a čo sa týka efektívnosti, nedá sa ani vyčísliť, nakoľko je to pre dieťa lepšie.“
Na zamestnanca v domove pripadá štatisticky 1,7 dieťaťa. Je to prekvapujúco málo.
„Lenže číslo zahŕňa všetkých zamestnancov, roztratených v striedaní služieb, v kuchyni. Reálne má jeden vychovávateľ na starosti okolo desať detí. Profesionálny rodič má pri plnom úväzku v opatere jedno až tri deti a stará sa o ne dvadsaťštyri hodín denne, nie iba osem, ako vychovávateľ.“
Skeptik si povie – poberať za výchovu dieťaťa plat – nedá sa to zneužiť?
„Keď sa pracovníci školstva sťažujú na nízke platy, v sociálnej sfére sú ešte nižšie a vychovávatelia ich majú najnižšie. Keď si rodina, ktorá žila v ekonomickom priemere, vezme dve-tri deti, napriek príspevku spadne do podpriemeru. Takže ľuďom s predstavou, že sa na profesionálnom rodičovstve zarába, môžem len povedať, nech si to skúsia.“
Dá sa určiť kľúč, podľa ktorého sa budúci rodič môže rozhodnúť, aká forma osvojenia je preňho i pre dieťa najvhodnejšia?
„Pri adopcii musia byť deti právne voľné. Pestúnska a profesionálna forma starostlivosti je voči dieťaťu ústretovejšia. Do profesionálnej rodiny môžu ísť všetky deti. Kto sa však rozhodne pre takúto starostlivosť, musí si uvedomiť, že je tam napríklad možný kontakt s biologickou rodinou, čo treba vedieť zvládnuť. Okrem toho ide o relatívne krátkodobú starostlivosť. Hoci dôjde k citovému naviazaniu, musíte rátať s tým, že dieťa sa môže vrátiť do biologickej rodiny, alebo prejsť do dlhodobej starostlivosti v inej rodine. Je to ťažké pre všetky zainteresované strany, nie všetky rodiny to dokážu. Preto na to treba byť dobre pripravený. Aj preto sú profesionálnymi rodičmi často ľudia s psychologickým vzdelaním či špeciálnou pedagogikou.“
Pri adopcii preberáme právnu zodpovednosť za dieťa doživotne. Ako je to pri pestúnstve a profesionálnej rodine?
„Právne sa zodpovednosť skončí dovŕšením plnoletosti. Novinkou je, že ak dieťa študuje, je inštitucionálna forma výchovy možná do dvadsiateho šiesteho roku. No hoci sa právne starostlivosť končí, citové zväzky sú spravidla silné a rodičia dieťaťu pomáhajú naďalej. Samozrejme, v rámci možností. Lebo je iné, ak vychovávate jedno osvojené dieťa a ak ich máte tri a viac. To je už vážny ekonomický problém.“
Zákon, že si aj osamelý človek môže osvojiť dieťa, platí už takmer tridsať rokov. Poznáte však také prípady aj v praxi?
„Že si deti osvojujú slobodné ženy, je bežné. No mužov je málo. Viem o viacerých, ktorí o tom uvažovali, ale iba o dvoch, ktorí to uskutočnili. A nepoznám detaily, nie sme v kontakte. Viem len, že v oboch prípadoch pracovali v sociálnej sfére a jeden si vzal staršie dieťa na vozíčku, ktoré nemalo veľké šance dostať sa do rodiny. Celkovo možno povedať, že naša spoločnosť má predsudky. Osvojiť si dieťa sa na Slovensku stále chápe ako zvláštna vec. Boli by sme radi, aby sa to stalo samozrejmosťou. Aby tí, ktorí to v živote neurobia, nepodozrievali ľudí, čo sa tak rozhodnú.“
Predsudky a neznalosť sa však vyskytujú aj medzi pracovníkmi v sociálnej sfére, ako som spomenula v úvode.
„Tiež som zažil sudkyňu, ktorú museli osvojitelia poučovať o svojich právach. I tak nevedela pochopiť, načo si rodina, ktorá už má dve vlastné deti, berie ešte dieťa z domova. Sociálna pracovníčka jej ‘pomohla‘ – vraj, v tej Bratislave už aj takéto veci robia. A to boli odborníci.“
