FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
Keď sa manželia Bérovci dozvedeli, že nemôžu mať deti, rozhodli sa bez váhania pre adopciu. Mali blízkych priateľov, s ktorými prežívali traumy neúspešného umelého oplodnenia, a vedeli, že toto nechcú podstúpiť. Ich debata o adopcii vraj trvala asi päť minút. Bolo to v júli, predpokladali, že do Vianoc by snáď dieťatko mohli mať. Pani na úrade im povedala, že sú naivní, čaká sa oveľa dlhšie.V septembri mali vybavené všetky papiere a išli sa predstaviť do domova. Predpokladali, že to bude rozhovor na desať minút, iba ich zapíšu medzi čakateľov na právne voľné dieťa. Akurát im bolo čudné, že keď nemohli prísť na prvý navrhovaný termín a chceli návštevu odložiť, riaditeľka nesúhlasila. Nech radšej prídu skôr.
Hoci to bolo už pred troma rokmi, ten piatok má Eva Bérová jasne v pamäti: „Riaditeľka s nami viedla dlhý rozhovor. Evidentne nás chcela poriadne spoznať. A na rozdiel od psychologičky, ktorá sa nami zaoberala dva a pol mesiaca a vôbec nepochopila, kto sme, ona nás odhadla za päť minút. Pýtala sa presne na to, v čom som cítila neistotu. Napríklad, či som ochotná ísť na materskú. Naozaj, bol to môj problém, nevedela som si celkom predstaviť prestať pracovať. Aj preto sme najprv uvažovali o staršom dieťati.“
Moje dieťa je v domove!
Už sa zdalo, že sa pohovor končí, keď riaditeľka zrazu povedala – mám tu jedno dieťa. Vzápätí zdvihla slúchadlo a o chvíľu do miestnosti priniesli jedenásťmesačné rozospaté dievčatko a dali im ho na ruky.
„Vôbec sme to nečakali. Veď sme si len odskočili z roboty na formálny pohovor. A zrazu počúvame, že máme týždeň na zváženie, či Hanku chceme. Nasadli sme bez slova do auta. Chcela som uvoľniť atmosféru, a tak som nadhodila akúsi pracovnú tému, ale manžel nereagoval. Pýtam sa, prečo je taký nervózny. Lebo moje dieťa je v ústave, povedal. A bolo rozhodnuté.“
V pondelok išli Bérovci povedať áno.
„Stále som si myslela, že aspoň mesiac potrvá, kým sa všetko definitívne vybaví. Mýlila som sa, do piatku bola Hanka doma. Napokon v tom bolo jej šťastie, že pani riaditeľka nezmýšľala byrokraticky. Keby to bolo na úradníkoch, naša dcéra by bola možno ešte v ústave. Hoci jej biologická matka si adopciu želala hneď v pôrodnici, kde dievčatko nechala.“
Bábätko v depresii
Hoci to znie absurdne, jedenásťmesačné bábätko malo už svoj psychologický posudok, v ktorom sa písalo, že je silne citovo deprivované.
„Hanka si napríklad nikdy nezvykla na kočík. Musela byť stále na rukách. Keďže som verila, že v ňom raz predsa len vydrží sedieť, brala som ho na prechádzky a končilo sa to tak, že v náručí som mala malú a za sebou ťahala kočiar. Našťastie, začala rýchlo chodiť. No potom som zase musela dávať pozor, aby sa nestratila. Pokojne chytila cudzieho človeka za ruku a odišla s ním. Nemala zakódované, že sa treba vrátiť k mame.“
V domove nebolo dievčatko do jedenástich mesiacov vonku. Keď zistilo, že existuje i svet za oknom, nevedelo sa ho nabažiť.
„Hneď, ako sa ráno zobudila, natiahla si vetrovku a plakala pri dverách. Chcela byť neustále vonku, či pršalo či mrzlo. Až po roku sa nasýtila. A dva roky trvalo, kým sa na nás naozaj naviazala, upokojila sa, udomácnila.“
„Nalezenča“ v dobrej rodine
FOTO SME – ĽUBOŠ PILC Rodičia pred Hankou netaja, že prišla z detského domova. Majú odloženú aj dokumentáciu o jej pôvode. Ak bude mať záujem, dostane ju, keď bude dostatočne zrelá. O domove sa však rozprávajú už teraz, občas si spolu pozerajú fotky zachytávajúce odchod z domova. Deň príchodu domov sa v rodine každý rok oslavuje.
Samozrejme, rodina zažila aj nepríjemné reakcie. Pohŕdanie lekárky, ktorá sa čudovala, že taká dobrá rodina si doniesla do domu „nalezenca“. Iní „dobráci“ im zase taktne naznačili, že tieto deti sú všetky geneticky poškodené.
„Nad takými ľuďmi cítim morálnu prevahu. Tiež som počúvala, akí sme odvážni, že podstupujeme také riziko. Keď však už máte dieťatko doma, vidíte ho, cítite pri sebe, tie reči vám pripadajú úplne stupídne.“
Eva, hoci nezažila pôrod, sa necíti byť o nič ukrátená: „Je to plnohodnotné materstvo, len naše budovanie vzťahu malo inú podobu. Materinský cit sa dostavil v momente, keď mi Hanku dali na ruky. Raz sa ma ktosi spýtal, či mi nie je ľúto, že moje gény nebudú mať pokračovanie. Tak to mi teda ľúto nie je, ľúto by mi bolo, keby som nemala komu odovzdať svoje hodnoty, svoje postoje k životu a svoju lásku.“
Adopcia nie je nutné zlo
Keďže Bérovci netaja, že majú adoptovanú dcérku, ozýva sa im veľa dvojíc uvažujúcich o adopcii.
„Prekvapilo ma, ako veľa je takých párov. Mnohí sa nevedia odhodlať na adopciu práve preto, že ich nikto nepovzbudí. Pritom stačí, aby stretli niekoho, kto má adoptované dieťa a povie im, že je to super. Veľmi oceňujem postoj Bélu Bugára, ktorý verejne hovorí, že nemôžu mať vlastné deti, zobral si dcéru z domova a o svojom šťastí nemlčí. Treba o tom hovoriť, aby spoločnosť pochopila, že zobrať si dieťa z domova je čosi prirodzené. Nie je to gesto veľkorysosti, nie je to menšie zlo či východisko z núdze, nie je to ani charitatívny čin, je to jeden zo spôsobov, ako mať vlastnú rodinu. Takú celkom normálnu.“
