LITERATÚRA
Vďačné odpúšťanie provokujúcemu majstrovi
Fernando Pessoa: Testament sebevraha barona de Teive / Ďáblova hodina,
Argo, Praha 2002, preložila Pavla Lidmilová
„Mám všechny podmínky k tomu, abych byl šťasten, s výjimkou štěstí,“ vraví barón de Teive v prvej z dvoch krátkych próz. Slávna pessoovská archa – lodný kufor s desiatkami tisícok rukopisných stránok – vydala ďalšie majstrovské kúsky portugalského velikána, ktorého dielo sa často označuje za to najoriginálnejšie, čo v dvadsiatom storočí vzniklo vo svetovej literatúre.
Známu Pessoovu záľubu, keď vo svojej poézii vytváral okrem básní aj básnikov, heteronymá, ktorým dal život, fyzickú podobu, tvorbu, názory, i svoje neuskutočnené túžby, nachádzame aj tu. Barón de Teive, ktorý pred samovraždou spálil celé svoje literárne dielo, keďže „odsudzuje prenášanie vlastných starostí na celý vesmír“ a výnimku udeľuje len tomuto testamentu, je obrazom ďalšej z mnohých stránok Pessoovej zložitej osobnosti. A podobne je to aj s Diablom, ktorý v snovom dialógu vysvetľuje matke svoj život s nutnou dávkou vtipu aj irónie.
Obe prózy predstavujú extrakt Pessoovej životnej filozofie. „Jestliže poraženým je ten, kdo umírá, a vítězem je ten, kdo zabíjí, pak já, jsa poražen, prohlašuji se vítězem,“ triumfuje v závere barón. Svet myšlienok dominuje nad dejovosťou v oboch prózach, Pessoa prekvapuje, šokuje i provokuje, no fajnovosť čítania mu zaručuje vďačné a radostné odpúšťanie.
HODNOTENIE: * * * * *
ALEXANDER BALOGH
VÝTVARNÉ UMENIE
Nezaškatuľkované maľby
Monogramista T. D.: Sťahovania a núdzové úniky
Galéria Slovenskej sporiteľne v Bratislave
Najhoršie je, keď človeka zaškatuľkujú, hovorí Dežo Tóth alias Monogramista T. D., maliar, konceptualista, grafický dizajnér, básnik. Od sedemdesiatych rokov vystavoval objekty, fotografie ako záznamy predchádzajúcich akcií, vizuálnu poéziu, kresby, autorské knihy a v posledných rokoch aj inštalácie. Je teda neprehliadnuteľný predstaviteľ „inej kreativity“, tej, ktorá sa vyhýba klasickému médiu.
Možno sa čakalo, že ako zrelý umelec bude uvážlivo zhodnocovať doterajšie experimenty a pokojne sa prechádzať cestou, ktorou už dávno prešiel. Lenže je to naopak – vystavil obrazy-maľby. Abstraktné, inšpirované odkazmi klasikov geometrického a konštruktívneho umenia Maleviča a Mondriana. Červené, čierne a biele prísne strohé línie obsadili konkrétne priestory. Niekde ako nevítaný votrelec ich pohltia a prekryjú, inde ako len nenápadná vsuvka sa skromne krčia v kúte. V druhom pohľade sa dá rozpoznať, že stiesňujúce priestory sú architektonické skice pôdorysov bytov konkrétnych umelcových priateľov. A tretí pohľad je dovolený len zasväteným. Kto pozná českého kunsthistorika J. V., tak pri obrazoch Koberec obchôdzkara J. V. či Opevnenie bytu J. V. vie, že tam kdesi za obrazom, alebo pod jeho kožou je povedané v trefnej vizuálnej skratke všetko.
HODNOTENIE: * * * *
BEATA JABLONSKÁ
FILM
Hrdina, medveď, dve ženy a priveľa hmly
Karu süda – Medvedie srdce.
Estónsko / Rusko / Nemecko 2001, 118 minút. Réžia: Arvo Iho. Hrajú: Rain Simmul, Dinara Drukarova, Iljana Pavlová
Romantika, ktorá si namiesto rozprávky vybrala domorodý mýtus, namiesto happy endu katarziu a namiesto dialógov biele ticho – taký je film slávneho režiséra Arva Iha, navrhnutý jeho rodným Estónskom do vlaňajšej oscarovej súťaže. Má takmer všetko, ale predovšetkým muža-hrdinu, ktorý na vlastnú päsť skúša v samote loveckého zrubu ďalekej Sibíri, koľko vydrží, aby naplnil túžbu po slobode. Nekonečný, panenský priestor ako z Londonových kníh – planiny, mlčanlivé klenby pralesov. Všetko je tu mrazivé, ostro opojné; najmä ak sedíme v teplom kine. Nechýba medveď, hrdinov osudový večný tieň. A sú tu tiež dve dôležité ženy: krehká mestská učiteľka, akási vyblednutá víla, partnerka pre hrdinovo letné obdobie medzi ľuďmi a divoká medvedia žena, družka pre zimnú samotu v zrube.
Režisér iste chcel, aby pod závojom mystických, snových a horúčkovitých výjavov publikum našlo aj večnú logiku deja, lenže tam sa film trošku potáca. Lebo okrem prírodných hmiel sa rozprávanie zvláštne zahmlieva – ale ako veľmi potrebujeme vždy a všetko do detailu vedieť?
HODNOTENIE: * * *
EDWIN GRASSMEIER
HUDBA
Kráľ Richard a definícia jednoduchosti
Richard Ashcroft – Human Conditions, Hut 2002
Richard Ashcroft to má ako predstaviteľ britpopu ťažké. Bývalý frontman skupiny The Verve, ktorá zanikla na večných rozporoch medzi jej členmi, vydáva už druhý sólový album s názvom Human Conditions. Je jeden z mála úspešných britpopových hudobníkov 90. rokov, ktorému zostala požadovaná „kondícia“ aj pre nové tisícročie.
Novinka plynule nadväzuje na debutový Alone with Everybody. Kráľ Richard, ako ho občas nazývajú, na ňom pokračuje v trende, ktorý začal s The Verve. Jednoduché piesne s výrazným ťahavým vokálom a sláčikovo-akustickým pozadím, ktorým dávnejšie obohatil hymnickú Bittersweet Symphony (The Verve – Urban Hymns), sú podobné ako jeho názor na život, vesmír a vôbec. „Je to jednoduché. Šunka a vajce ráno, pohľad na syna a vychádzajúce slnko. Prečo by som sa mal so všetkým naťahovať,“ hovorí.
Jeden z „opičích“ mužov rocku, ktorej tradíciu začal Mick Jagger, má v Británii pevnú pozíciu. Sila kráľa Richarda však za hranicami kráľovstva slabne a miestami sa rozplýva. Sú to priemerní skladatelia, ktorí robia jednoduché piesne príliš obyčajnými? Ashcroft vládne niekde na hranici všednosti a krásy.
HODNOTENIE: * * *
PETER BÁLIK
