LITERÁRNY ŠTVRTOKV jednom z interview spred piatich rokov Jana Bodnárová, slovenská prozaička (1950), povedala, že pri písaní sa častejšie „rada napája na mimoracionálne vrstvy vedomia, intuíciu, sen, bdelé snenie, víziu“. To už mala za sebou sedem kníh - debutovala roku 1990 prózami Aféra rozumu, za ktoré dostala Cenu Ivana Kraska - a jej ďalšia tvorba potvrdila, že snovanie snenia ju neopustilo: aj najnovšia próza Tiene papradia (Slovenský spisovateľ, Bratislava 2002) to dokazuje.
Hlavná postava sa nazýva Oča, jej manžel Adam. Ona pracuje v redakcii, manžel, stavebný inžinier, je nezamestnaný. Keď sa Oča vyberie na služobnú cestu, aby snímkami zomierajúceho pralesa ilustrovala svoj článok, prinúti Adama, aby šiel s ňou. Próza opisuje túto cestu, na ktorej sa v podstate nič neudeje, ak nespomeniem útok akýchsi vidieckych chuligánov na Adama, jeho zranenie a potom niekoľkodňový pobyt v nemocnici. Epizóda pôsobí však dosť silene; vsunutá je do prózy hlavne preto, aby sa trošku rozhýbal dej a zároveň, aby sa „rozhýbal“ aj Adam, ktorý sa takto vymkne zo stereotypu nečinnosti. Začne vnímať inak aj Oču, aj okolie: vytvorí sa zároveň vhodný priestor pre čudnú historku s malým pacientom, ktorého v imaginárnej snovej scéne bezdetní manželia unesú.
Bodnárovej próza je postavená na dvoch veľmi vzdialených časových rovinách: prítomnosť, v ktorej sa rozprávanie odohráva, slúži vlastne len ako pozadie pre minulosť, označovanú autorkou v jednotlivých sekvenciách ako „exil minulosti“. Do dávneho sveta dediny vkladá Bodnárová aj svoju Oču, ktorá sa rozpamätúva na nezvyčajné detstvo a reprodukuje zážitky z tejto archaickej komunity, kde získala aj to pekné meno (jej prastarú matku pokladali dedinčania za čarodejnicu, ktorá „očarovala“ i svoju pravnučku).
V tomto minulostnom pásme, radenom do rýchlo sa striedajúcich sekvencií, je Bodnárovej umelecká sila a slabosť zároveň. Autorka bičuje svoju obraznosť niekedy až na úkor proporčnosti a prehľadnosti textu popri partiách, ktoré majú niekde ráz etnografickej štúdie, dáva sa často unášať svojou „očarenosťou“, vidí zázraky i prízraky, zažíva čudné časové premeny, dostáva tajomné odkazy, napísané na starom papieri, prenasleduje a traumatizuje ju predstava matky, ktorú vníma aj ako ženu, a zdá sa, že ju upodozrieva zo samovraždy, intenzívne cíti svoju niekdajšiu dedinu i celú rodinu.
Druhým silným spojivom týchto, neraz až halucinačných exkurzov, je príroda. Oča sa vnára do lesov a húštin tak náruživo, že chvíľami pripomína divožienku. Najmä v poslednej scéne, keď mizne vo vysokom a hustom papradí a Adam ju pri tom filmuje. Táto scéna sa vyskytuje aj v úvode knihy, ale už ako premietané video.
Bodnárovej Tiene papradia dokazujú autorkino výtvarné videnie - nezaprela v sebe historičku umenia - ale aj jej záľubu v snívaní a fantazírovaní, ktorá sa chvíľami mení zo sklonu na mániu. Slovných húštin je tu takmer toľko ako lesných, takže bolo by ešte čo klčovať.
