Za dve najvydarenejšie poviedky v debute Mira Čárskeho 1872 km od mora považujem jej rytierske časti. Poviedky Bežec v tretrách a Až kým nezomrie otec - kráľ. V nich sa vyhol autor irónii - občas premnoženej v iných častiach knihy. Jej bezbrehosti. Irónii vydanej napospas sebe samej. Nakoniec nie je jediný, na koho drak irónie zaútočil. Mám pocit, že zhltol už nejedného spisovateľa.

Bežec v tretrách je rytierom svojej panej. Svet sa mu mihá pred očami a je to miesto, kde gaštany odsávajú zlú energiu. Chodí jej neustále v pätách a vraví - Baša, s tebou niečo nie je v poriadku. Rozhovor s ňou prebieha neustále v jeho hlave aj v tele, ktorým sa s ňou prestupuje už desať mesiacov. A rytier tuší, že ona je nebezpečenstvo a on je to, čo zachraňuje. Z Bašinho správania, pohľadu, podoby, potkýnania, z jej slov aj mlčania sa snaží získať odpovede na všetky životne dôležité otázky.

Zhovára sa s ňou v pozadí rozhovorov s inými ľuďmi. Hľadá ju na každom mieste. Je to svet, kde je najväčšou tragédiou pocit, že oni dvaja sa môžu míňať. Že krehké nite, ktoré ho s Bašou pevne viažu dokopy, sú porušiteľné. Tragédia sa nedá odvrátiť. On sám ostrihá jej vlasy. („Akoby strihal všetko, čo spolu prežili.“)

V poviedke Až kým nezomrie otec - kráľ sa rytier lásky mení na rytiera bojovníka. Ako syn Miroslav bojuje so smrťou otca Stanislava a ako spisovateľ s tvorbou, s písaním. „Tento text je úplne mimo mojich spisovateľských ambícií a snáh o dokonalý text.“

Práve vo chvíli, keď sa spisovateľ prestáva snažiť o text, podľahne tvorbe samotnej. Tvorbe, ktorá je protikladom nekrofílie, vyumelkovanosti a neúprimnosti - a práve tá zachráni pred smrťou kráľa, spisovateľa aj rytiera. Spisovateľské ambície a snahy o dokonalý text, od ktorých sa v tejto poviedke Miro Čársky odkláňa, nevedú totiž spisovateľa k rytierovi, ale k prázdnemu brneniu. K cvengotu prázdnoty. Aj keď možno rytmickému.

V poviedke Až kým nezomrie otec - kráľ sa syn Miroslav snaží vybojovať boj s otcovou smrťou a keď sa mu podlamujú nohy, snaží sa aspoň zachrániť, čo sa dá. Poviedka pripomína obraz úteku. Syn nesie na pleciach chorého otca a ten nesie na ramenách horu vecí. Niektoré z nich sa im na úteku možno zídu, ale väčšinou je to zbytočné a ťažké haraburdie. Akoby sa otec snažil odniesť si so sebou celú krajinu i s horami a riekami. Krajinu, z ktorej so synom utekajú.

A syn statočne nesie. Spomienky, nedorozumenia, otcove chyby aj víťazstvá, lásku, kamarátov.

V poviedke autor často opisuje premenu. Premenu ľudí vystupujúcich na kopce, stojacich na ich vrcholoch a zostupujúcich naspäť do doliny. A premenu vypitého alkoholu na smútok, šíre pláne a neprekonateľné vzdialenosti. „Tento text nekopíruje skutočnosť, ale rozširuje ju a mení.“ Rozkoš z písania spôsobuje zároveň premenu striedmeho rytiera spisovateľa na požívačného čarodejníka. A poviedku na zakliatie otca - kráľa. („Tento text by mohol mať hocikoľko strán, aj tisíc alebo aj iba jednu.“)