FOTO SME - PAVOL FUNTÁL
Menej informovaný čitateľ to pri prvom kontakte s knižným debutom MIRA ČÁRSKEHO nemá ľahké. S jeho menom sa ešte stretnúť nemusel, ani názov 1872 km od mora (ak nie je práve vodák) mu asi príliš nepomôže, a ak v naivnej nádeji začne v knižke pátrať po informáciách o autorovi, čakajú ho iba dve vety. Tá prvá, nie veľmi dlhá je o tom, že dvadsaťsedemročný debutant publikoval poviedky v niekoľkých časopisoch, a tá druhá, ešte kratšia, má len tri slová: Pracuje ako hrobár.
Vyštudovali ste scenáristiku a dramaturgiu na VŠMU, čo nie je práve najtypickejšia kvalifikácia na hrobárske povolanie. Nechceli ste zostať v brandži?
„Chcel, ale asi by som sa tým neuživil.“
A ostatní kolegovia zo štúdií?
„Skončili v reklamných agentúrach alebo ako novinári či dramaturgovia v televízii.“
Vás to nelákalo?
„Ani nie, ja som chcel písať.“
Kedy vám zišlo na um robiť hrobára?
„Už dávno, ešte na strednej škole, ale vtedy ma nepotrebovali. Z dnešného pohľadu už viem, že chvalabohu, asi by som to fyzicky nezvládol. No po civilnej vojenskej službe, ktorú som strávil na mlyne v Kvačianskej doline, som si už na tú prácu trúfol.“
Je až taká ťažká?
„Áno. To bola jedna z vecí, ktoré ma na nej lákali, hoci bývam po práci dosť unavený.“
A čo vás ešte na hrobárčine priťahuje?
„V istom zmysle je pre mňa podobná kamenárskej alebo tesárskej profesii, ktoré tiež považujem aj za duchovnú prácu. V tom, kvôli čomu sa tá jama kope, cítim rozmer smrti. A tiež som si chcel vyskúšať pozíciu robotníka, kvôli prostrediu a sociálnej vrstve vykonávajúcej toto povolanie. Inšpirovalo ma aj to, že kedysi boli pri lopate mnohí disidenti.“
Koľko trvá vykopanie hrobu?
„Niekedy hodinu, ale aj sedem-osem hodín, vtedy sa tam treba riadne obracať.“
Ako na vaše rozhodnutie reagovali doma?
„Mama si myslí, že tam strácam intelektuálne, že mám málo času na čítanie, kultúru.“
Splnili sa vaše očakávania, našli ste v tomto povolaní spomínaný duchovný rozmer?
„Myslím, že áno, hoci priamo pri práci na to veľmi nemyslím. Musím sa sústrediť, aby jama bola presne vykopaná, piesok vyhádzaný práve tam, kde má byť.“
V čom sa potom naplnilo to vaše očakávanie?
„Verím, že energia, ktorú som zo seba vydal, išla k tomu mŕtvemu. Aspoň ja mám ten pocit.“
Kedy ste začali s písaním?
„S tým vážnejším na vysokej škole, predtým to boli, ako obvykle, nejaké básničky.“
Máte pri tvorbe vopred vymyslenú pevnú stavbu poviedky?
„Iste nie pevnú, nechávam príbehu voľnosť, postupne sa pri písaní rozvíja, pribúdajú nové nápady.“
Najlepšie sa píše podľa reality, to je citát z jednej vašej poviedky. Platí to všeobecne?
„Nie. Tá veta je z poviedky venovanej pamiatke môjho otca, ktorá je v mojej tvorbe úplne výnimočná. Vznikla asi za týždeň, jej písanie mi pripadalo strašne jednoduché, preto som mal vtedy ten pocit. Pri ostatných to neplatilo, tam som vymýšľal, konštruoval.“
Takéto písanie o vlastnom písaní pripomína Ruda Slobodu. Vyvarujme sa slova vzor, ale je vám blízka jeho tvorba?
„Veľmi. Rovnako ako Dušekova či Vilikovského, z básnikov mám najradšej Štrpku, zo svojej generácie potom Habaja, Ružičkovú či Hvoreckého.“
Ako dlho budete ešte hrobárom?
„Povedal som si, že rok to vydržím, takže už mám len pár mesiacov.“
A potom?
„Už si asi nájdem niečo pohodlnejšie.“
Máte pocit, že bolo dobré absolvovať túto skúsenosť?
„Určite.“
Ovplyvnilo to vaše písanie?
„Predovšetkým sa mi píše inak. Keď som vnímal písanie ako robotu, unavovalo ma to, teraz si pri ňom oddýchnem. Samozrejme, podstatný je aj zber materiálu, priamo si zapisujem veci, ktoré tam zažijem alebo počujem od robotníkov, ich príbehy.“
Kto sú ľudia, čo tam pracujú?
„Väčšinou bývalí trestanci, ktorí si nemohli zohnať inú robotu.“
Ako vás prijali, nie ste pre nich exotom, objektom ironických poznámok?
„Myslím, že ma zobrali dobre. Skôr mám pocit, akoby sa predo mnou tvárili, že sú lepší, než naozaj sú.“
Takže ste tam aj misionárom, ktorý ich polepšuje?
„Hovorím, že sa tvária, nie že sú lepší.“
