Umberto Eco (1932), estetik, historik umenia, semiotik, románopisec. Žije nad Rimini. Autor románov Meno ruže, Foucaultovo kyvadlo, Ostrov včerajšieho dňa. A posledným je Baudolino. Masovou kultúrou sa zaoberal v práci Skeptici a tešitelia.
V Ríme pred časom došlo k zneucteniu niekoľkých židovských hrobov. Vtedy senátor Casini vyhlásil, že antisemitizmus v Taliansku nie je zakorenený tak hlboko ako v iných krajinách. Lenže podľa môjho názoru tu treba rozlišovať. Existuje antisemitizmus intelektuálny a antisemitizmus ľudový. K intelektuálnemu antisemitizmu Taliansko prispelo vynikajúcim spôsobom.
Ľudový antisemitizmus je starý ako sama diaspóra. Pramení z inštinktívnej reakcie jednoduchých ľudí voči odlišným spoluobčanom, ktorí rozprávajú neznámym jazykom. Cudzí jazyk evokuje magické rituály. Navyše, židia boli zvyknutí na kultúru Knihy. Všetci vedeli čítať a písať. Pestovali medicínu, obchod, poskytovali pôžičky – odtiaľ pramenila nevôľa voči národu „intelektuálov“. Roľnícky antisemitizmus v Rusku mal práve takéto korene.
Existovala aj kresťanská téza „bohovražedného“ národa, ibaže v stredoveku, a ešte aj za renesancie, bol medzi kresťanskými a židovskými intelektuálmi vzťah vzájomného záujmu a rešpektu. Zúfalé masy na krížových výpravách, ktoré pustošili getá, sa neopierali o učenie nejakej doktríny, hnala ich len prostá túžba lúpiť.
Intelektuálny antisemitizmus, ako ho poznáme dnes, sa zrodil až v modernej dobe. Roku 1797 opát Barruel vydal spis Mémoirs pour servir a l‘histoire du jacobinisme o tom, že Francúzska revolúcia bola sprisahaním templárov a slobodomurárov. Neskôr ho istý kapitán Simoni – zhodou okolností Talian – upozorňuje, že v zákulisí ťahali za povrázky predovšetkým prefíkaní židia. Až potom sa začala polemika o medzinárodnom židovstve.
Úspešne rašila po celej Európe, no najúrodnejšiu pôdu si našla vo Francúzsku – tam sa ukazovalo prstom na židovské financie ako na nepriateľa, proti ktorému treba bojovať. Polemiku živili aj katolícke kruhy, no smutne slávny falzifikát Protokoly sionských mudrcov, čo sa tak ujal v prostredí cárskeho Ruska a nakoniec si ho osvojil aj Hitler, sa vynoril práve z laického prostredia.
Protokoly sú prepracovanou verziou románu. Vyvracajú samy seba – ťažko uveriť, že by„zlí“ sami takto otvorene popisovali svoje zločinné plány. Sionskí mudrci vyhlasujú aj, že sú rozhodnutí podporovať šport a masmédiá na ohlupovanie robotníckej triedy – to posledné vyhlásenie vyzerá skôr berlusconiovsky než židovsky. Ale je to intelektuálny antisemitizmus, akokoľvek je primitívny.
Senátor Casini vyhlásil, že v Taliansku bolo ľudového antisemitizmu menej ako v iných európskych krajinách z mnohých socio-historických, či dokonca demografických dôvodov, a obyčajní ľudia sa napokon postavili proti rasovým perzekúciám a židom pomáhali. S tým sa dá súhlasiť. Zato ako doktrína tu prekvital jezuitský antisemitizmus a spolu s buržoáznym napokon vyprodukoval vedcov a spisovateľov, čo spolupracovali na vydávaní smutne známeho časopisu Obrana rasy a na vydaní Protokolov s predslovom Juliusa Evolu z roku 1937.
Evola napísal, že Protokoly majú „hodnotu duchovného stimulátora“ a „najmä v týchto rozhodujúcich dejinných chvíľach západnej histórie si ich nemožno nevšímať“.
Pre žida je podľa neho povinnosťou „zničiť každý prežívajúci zvyšok skutočného poriadku a usporiadanej civilizácie. Židom je Freud, ktorého teória sa zaoberá redukovaním vnútorného života na inštinkty a nevedomé sily, je ním aj Einstein, s ktorým prišiel do módy relativizmus… Schönberg a Mahler, hlavní predstavitelia dekadentnej hudby. Tu pôsobí rasa, tu pôsobí inštinkt. Nastal čas, keď sa všade zhromažďujú sily do útoku, pretože tvár osudu, zoči-voči ktorému Európa stojí, sa vyjasnila. Tie sily sa v hodine ‘konfliktu‘ zomknú do zovretého šíku, železne pevného, nerozborného, neporaziteľného.“
Taliansko vynikajúcim spôsobom prispelo k intelektuálnemu antisemitizmu. No iba dnes, keď celý rad fenoménov tvorí nový ľudový antisemitizmus, akoby starodávne antisemitské ohniská našli úrodnú pôdu v iných formách rasizmu hrubého neo-keltského typu. Dôkazom toho je, že pramene tej doktríny sú stále rovnaké: stačí navštíviť niektoré rasistické stránky na internete, či sledovať antisionistickú propagandu v arabských krajinách, a je hneď jasné, že sa ešte nenašlo nič lepšie, ako nanovo omieľať frašku Protokolov.
UMBERTO ECO
Preložila: Mária Štefánková
