John Updike (1932) básnik a prozaik. Žije v New Yorku. Autor poviedok a románov sa venoval najmä krízam manželských a milostných vzťahov. V trilógii o Harrym „Králikovi“ Angstromovi zachytil hrdinov život od mladosti po dôchodok. Dvojnásobný laureát literárnej Pulitzerovej ceny okrem iného napísal: Chceš si ma vziať?, Dvojice, Kentaur, Milenci a manželia, O farme, Prevrat a predlohu k filmu Čarodejnice z Eastwicku.
Britský spisovateľ Ian McEwan. FOTO – ČTK
Ian McEwan, ktorý doteraz vydával skôr tenké a inteligentne hrôzostrašné prózy, vytvoril svojou poslednou knihou Pokánie nádhernú a veľkolepú literárnu panorámu.
Prvý diel románu sa odohráva v prvých dvoch letných dňoch roku 1935 na statku v Surrey, rodinnom sídle Tallisovcov. Je tu Jack, hlava rodiny, ktorého práca na ministerstve obrany večer čo večer zdržiava v Londýne. Emily je jeho žena so sklonom k migrénam a zasnenému vylihovaniu v posteli. Dvadsaťpäťročný Leon, najstarší potomok a jediný syn, pracuje ako obyčajný zamestnanec v jednej londýnskej banke, hoci má vo vrecku diplom z práv. O dva roky mladšia sestra Cecilia sa práve vrátila domov zo skúšky v Cambridge, nerozhodnutá a znudená, a naša hrdinka, trinásťročná Briony, rada vymýšľa filozofické otázky, rada sa vŕta v slovníku a za posledné dva roky sa stala usilovnou spisovateľkou.
S citátom Jane Austenovej
Briony práve napísala divadelnú hru s názvom Arabelline trápenia. Hra má byť uvedená na oslavu bratovho návratu. Leon si so sebou privádza kamaráta Paula Marshalla. Okrem toho budú v dome bývať ešte Quinceyovci: pätnásťročná Lola, sesternica Briony a jej synovci, deväťročné dvojčatá Jackson a Pierrot. Všetci traja majú účinkovať v Brioninej hre.
Toto príbuzenstvo prišlo zo severu a sú to stroskotanci z rozvrátených rodinných pomerov: teta Hermiona, mladšia sestra Emily Tallisovej, zutekala do Paríža s nejakým mužom „od rozhlasu“.
Spoločnosť dopĺňa ešte domáci personál a Robbie Turner, ktorý z tohto rámca vyčnieva. Robbie je syn bývalého záhradníka Tallisovcov. Keď sa jeho otec vykašľal sa na svoju manželku, deti a zmizol, Jack Tallis ich veľkoryso prijal, záhradný domček dal prepísať na Grace Turnerovú, Robbiemu zaplatil školné a tiež sa na dva roky odobral do Cambridgea. Keď Robbie s vyznamenaním končil štúdium literatúry, Cecilia sa mohla pochváliť len veľmi priemerným vysvedčením. Hoci obidvaja študovali na Cambridgei, stretávali sa tam len zriedka, a keď sa v lete zišli v dome svojho detstva, správali sa k sebe s čudným napätím. Keď povieme, že sa medzi nimi rozbiehala love story, ani toho veľa neprezradíme.
Ian McEwan uviedol román citátom Jane Austenovej. To je prísľub košatého rodinného románu so stretnutiami, ktoré si vychutnáme, s romantickými intrigami a temer tragickými nedorozumeniami.
Mrak Virginie Woolfovej
Ten prísľub sa do určitej miery naplní, lebo dvojičky, cnejúce za domovom a intrigánska Lola, dozrievajúca v ženu, poriadne zatrasú meravými pomermi v rodine Tallisovcov. Lenže v horúčave najteplejšieho dňa v roku sa nad týmto austenovským príbehom sťahuje mrak, pripomínajúci Virginiu Woolfovú. Po celý čas sa z neho môže kedykoľvek spustiť pohroma.
Brioninu hru nakoniec uvedú – až po šesťdesiatich štyroch rokoch. A Jack Tallis, mocný, lež neprítomný starý pán – deus ex machina za kulisami – sa nikdy na scéne nezjaví. Namiesto toho sa medzi obrazmi vody, rastlín a nudnej architektúry z rôznych zorných uhlov jednotlivé scény opakujú, prekrývajú a v reminiscenciách vracajú. Všetko je to vynikajúco napísané, a práve táto kvalita sa neskôr stáva predmetom sebakritiky – je to zábavný žánrový útvar umeleckej sebareflexie, schopný napriek tomu fascinovanovať vlastným vyžarovaním. V letnom dusne vznikajú obrazy a jeden za druhým sa nám votrú do fantázie ako jej výzvy.
Napríklad v rozhodujúcom okamihu, keď sa postavy naťahujú o vzácnu vázu, odlomí sa jej okraj a črepy spadnú do studne: „Znelo to, ako keď sa zlomí suchý konár, kúsok okraja sa odlomil a rozbil na dva trojuholníkové črepy, ktoré mu vypadli z ruky. Spadli do vody a synchrónne cikcakovitým pohybom klesali na dno, kde sa v niekoľkocentimetrovom odstupe v lomenom svetle akoby krútili.“ Cikcakovitá synchrónnosť, toto krútenie sa v lomenom svetle nám ukazuje viac, než sme si mysleli, že uvidíme.
Zrekonštruovať minulosť
Z každej stránky sa ozýva podprahové posolstvo: toto je literatúra. Práve toto spodné prúdenie pripravuje čitateľa na pokánie, o ktorom hovorí titul: Briony, ktorá sa z postavy románu stane jeho autorkou, sa tvorivým aktom dospelej ženy kajá za prečin dieťaťa. Už keď mala trinásť rokov, jasala: „Nebolo nič, čo by nevedela opísať.“
Druhá časť románu sa deje v inom prozaickom svete – tu sa, občas mučivo precízne, opisujú hrôzy a chaos britského ústupu pred Dunkerquom roku 1940. Niektoré detaily sú dosť nečakané: papagáj v klietke, čo sa nejakým čudným spôsobom dostal do tohto beznádejného virvaru; sedliak s kóliou pracuje na poli uprostred lietajúcich šrapnelov a padajúcich bômb; strieľajúci vojaci mieria koňom na hlavy a autám na chladiče. V zúfalo prepchatom Dunkerqueu sa hladujúci Briti ohrozujú navzájom, zatiaľ čo nepriateľ na nich útočí zo vzduchu a po Kráľovskom letectve ani Kráľovskom námornom loďstve niet ani stopy.
Táto časť románu je vyrozprávaná napínavo, ale nie je až taká neobyčajne dobrá ako prvá. To, nad čím tu žasneme, podpovrchové, hrozivé výpary každodennosti – ustupuje klasickému napätiu, vyplývajúcemu zo zjavného nebezpečenstva.
Ak nás pritom niečo ohromuje, tak je to schopnosť anglických spisovateľov – McEwan sa narodil roku 1948 – zrekonštruovať obrazy a dojmy z minulosti, ktorú nezažili ani ako deti. Vyzerá to skoro tak, akoby sa predchádzajúcej literárnej generácii – Waughovi, Greenovi, Goldingovi či Orwellovi a mnohým ďalším – podarilo vytvoriť na tomto neprehliadnuteľnom ostrove minulosť, zatiaľ čo Američania musia svoju rozľahlú krajinu objavovať vždy nanovo.
V dotyku jazykov
Fiktívna autorka Pokánia ďakuje na posledných stránkach archívu Imperial War Museum v Lambethe a „starému plukovníkovi“, ktorý jej trošku ufrfľane korigoval odborné vojenské pojmy a niektoré podrobnosti.
Po šesťdesiatich stranách o vojnovom chaose nasleduje šesťdesiat strán o jeho trpkej úrode v podobe kruto ranených, o ktorých sa Briony ako nemocničná ošetrovateľka musí starať. Odstraňuje črepiny šrapnelov, hovorí francúzsky s mladým mužom, ktorý jej zomrie v náručí a skladá mu obväz z rozstrieľanej tváre.“
Chirurgickou pinzetou opatrne odstránila úplne premočené pásy z diery, ktorú mal v tvári. Keď vytiahla posledný, vynorila sa vzdialená podoba s tou bábkou, ktorú používali na anatómii. To už boli len ruiny, šarlátovočervené zdrapy. Cez chýbajúce líce sa dali rozoznať horné a dolné stoličky a lesklý, odporne dlhý jazyk.“ Čitateľ si v tom momente možno spomenie, že „v dotyku jazykov, živých, klzkých svalov, vlhkej kože s kožou“ objavil ľúbostný pár tohto románu zabudnutú vášeň.
Rozkoš a hnus ležia tesne vedľa seba. Aj v McEwanovom prvom, hypnotickom románe Betónová záhrada zostávajú vnezvyčajne horúcom lete ponechané na seba deti a tiež sa zoznámia so slabosťou a rozpadom tela, a zároveň s jeho lákadlami, ktoré sú obložené tabu dospelých. V Pokání ide okrem iného aj o puritánske predstavy roku 1935 – spontánne vykĺznuté slovo v ľúbostnom liste vzbudilo pozornosť úradov. Slabé, slizké telo, vo vojne mrzačené, v mieri väznené v korzete, podriadené ostychu a v dlhšej perspektíve rýchlemu úpadku dáva tomuto mnohostrannému románu zúfalú, vtieravú naliehavosť.
Železný princíp sebalásky
Krvavé obrazy vojny si žiadajú súhlas a súcit, ale zásadne romantická povaha čitateľa môže za to, že rýchlo listuje smerom k príbehu milujúcich a tvrdohlavo dúfa, že by sa ešte mohli zísť. Toto želanie sa nám splní, aj keď len pomocou umeleckého triku.
Pokánie, a v tom sa náhodne a nečakane podobá na Slepého vraha Margaret Atwoodovej, sa z perspektívy starej ženy tesne pred smrťou na dusnom konci dvadsiateho storočia díva na dobu, v ktorej v ľudských rozhodnutiach ešte mohla byť akási povznesenosť, pretože sa odohrávali v tieni globálnej vojny a zároveň pod vplyvom blednúcich cností, ktoré ešte zažili pôsobiť, vernosti, cti a statočnosti.
Cností, ktoré sa pokúšali mierniť to, čo Ian McEwan nazval „železný princíp sebalásky“. Vtedy sa ľudia ešte mohli odovzdať svojim životom, postaviť všetko na jedinú kartu. V porovnaní s dnešnou všeobecnou blazeovanosťou a ironickým odstupom boli vtedajšie pocity domýšľavo naivné. Mali jedinečnosť a silu transcendentného dobrodružstva, pocitu, ktorý rástol pod tlakom represií. Romány potrebujú túto silu a musia ju využívať, kdekoľvek na ňu môžu naraziť, aj keby to mali byť anály minulosti.
JOHN UPDIKE
