FOTO - ARCHÍV
Dick Gregory.
Syna zberača bavlny z Alabamy, narodeného 13. mája 1914 ako Joe Louis Barrow, nepreslávil len najdlhší čas strávený na svetovom boxerskom tróne (od 22. júna 1938 do 1. marca 1949), ale aj pamätný duel s nemeckou pästiarskou pýchou Maxom Schmellingom. Bol to totiž jeden z tých zápasov, kde šport plnil viac úlohu ideológie ako merania síl dvoch šikovných boxerov. V histórii tohto športu by ste nenašli symbolickejší zápas.
Motivácia z najvyšších miest
Sedemdesiattisíc divákov na Yankee Stadium v New Yorku 22. júna 1938 netrpezlivo čakalo na súboj o profesionálny titul majstra sveta v ťažkej váhe medzi Joom Louisom s Maxom Schmellingom. Súboj americkej demokracie s rozpínajúcim sa nacizmom. Tak vtedy svet vnímal tento duel.
Schmellinga, hoci nebol nacistom, totiž Hitler ochotne využíval na propagáciu svojej vízie sveta. Pár dní pred zápasom s boxerom obedoval a dohováral mu, prečo riskuje nemeckú reputáciu v boji s čiernym boxerom, ktorý má reálne predpoklady na víťazstvo. Max mu však odvetil, že má veľké šance, a Hitler ho napokon povzbudil fotografiou s autogramom.
Louis zasa sedel v kancelárii Franklina Delana Roosevelta. „Joe, potrebujeme tvoje svaly, aby si zdolal Nemecko,“ povzbudzoval ho vtedajší americký prezident a úprimne ho stisol za biceps. Joe si po prijatí v Bielom dome veril ešte viac, hoci dva roky predtým po strhujúcej dráme so Schmellingom prehral. Po prvom vzájomnom meraní síl sedel zronený Američan na dlážke a ronil slzy. „Plakal som, ako by mi nikdy nenapadlo, že môžem niekedy plakať. Myslel som si, že mi od žiaľu pukne srdce,“ spomína vo svojej autobiografii americký pästiar.
Knokaut v tretej minúte
Pred odvetou však Joe sršal optimizmom. Novinár Jimmy Cannon spomína, ako mu v predvečer zápasu na provokačnú otázku, či vydrží aspoň šesť kôl, ukázal jeden zdvihnutý palec. „Pošlem ho k zemi v prvom kole,“ sebavedome vyhlásil Louis, ktorý si neskôr vyslúžil prezývku Čierny bombardér.
Dlho pretriasaný súboj napokon trval len dve minúty a štyri sekundy. Schmelling, ktorému Hitler telefonoval tesne pred nástupom do šatne, skončil po tvrdom Louisovom údere na dlážke pokrytej vrecovinou. A nemeckému vodcovi nezostalo nič iné, len varovať svojho boxera, aby lepšie bránil česť tretej ríše. Louis sa konečne dočkal vytúženého profesionálneho titulu majstra sveta. „Naozaj sa cítim ako šampión,“ tešil sa po zápase rozjarený víťaz.
Na tróne takmer 12 rokov
Na tróne vydržal Joe dlhých 11 rokov a 8 mesiacov. Svoje postavenie si voči vyzývateľom udržal 25 razy. „Hrdlačenie na bavlníkovom poli nevymazalo Louisovu silu a umenie,“ napísala o Joovi americká tlač, poznajúc chudobné pomery, z ktorých pochádzal.
V ringu mali jeho údery silu býka, no nikdy neboli zákerné. Jack Sharkey, jeden zo zástupu Louisových obetí, naňho spomína v dobrom. „Bol to úplne iný typ ako napríklad Jack Dempsey. Keď ma udrel Dempsey, hovoril: tak čo, ešte nie si mŕtvy, keď ma udrel Louis, vždy povedal len prepáč.“
Louis napokon v profesionálnom ringu vybojoval 66 zápasov, z toho 63 víťazných. Až 49 súbojov ukončil Joe pred časovým limitom. Knokauty ovládal dokonale. Počas druhej svetovej vojny bol jedným z hlavných zabávačov amerických vojakov. Okrem umenia v ringu im často kupoval obedy a rozdával darčeky. Joe medzi povrazmi absolvoval vyše 100 exhibícií.
Na boxe aj deň pred smrťou
Len šesť rokov po skončení kariéry ho doma zvolili do Siene slávy. V jednej z amerických ankiet ho odborníci označili za jedenásteho najlepšieho atléta 20. storočia. Po konci kariéry však Joe prežíval ťažké časy. Prepadol kokaínu i paranoji, že svet na neho poľuje. V roku 1969 sa zrútil na Manhattan street a päť mesiacov strávil na psychiatrickej klinike v Colorade a neskôr v Denveri.
Louis bol štyri razy ženatý, dvakrát si zobral tú istú ženu - Marvu Trotterovú, s ktorou mal dve deti: Jacqueline a Joa juniora. Posledné štyri roky strávil na vozíku, kam ho posadil infarkt a nasledujúca mozgová príhoda. Box však miloval nadovšetko. Aj deň pred svojou smrťou (12. apríla 1981) sedel v hľadisku na zápase Larry Holmes - Trevor Berbick.
