kanejších okamihoch. Ale paradoxne môže byť dôkazom aj toho, že dejiny sú naopak, veľmi slabé, keďže historickým postavám je dovolené vstúpiť do prítomnosti len vtedy, keď ju už naozaj niet kým iným vyplniť.
Bulharské voľby totiž svedčia predovšetkým o tom, že v krajine sa počas posledného desaťročia vyčerpali všetky alternatívy a cára povolali preto, lebo im ostal nažive a dobre vyzerá. Keby mali takého Slováci, tiež by neváhali.
Vyčerpanie možností vyzerá zdanlivo hrozivo, ale v skutočnosti má svoju dobrú stránku. Svedčí o tom, že pre obyvateľov strednej a východnej Európy sa spolu s alternatívou antikomunistickej pravice definitívne vyčerpala aj alternatíva komunistickej ľavice.
Slovenským dôkazom je úpadok SDĽ. Budovala svoju identitu na voličoch, ktorí sa nechceli vzdať svojej komunistickej minulosti, ale súčasne chceli vyzerať ako slušní demokrati. Lenže po dvanástich rokoch slovenskí voliči – a nielen oni – už nepotrebujú obhajovať svoju totalitnú minulosť ani navonok ani dovnútra, prestala byť pre nich spoločenskou traumou.
A keďže prítomnosť sa vyprázdnila a spor o nedávne dejiny zoslabol na úroveň historickej literatúry, upadlo aj KDH.
A keďže nemáme cára, na pole posiate vyčerpanými ideovými protivníkmi vchádzajú náhradníci, ktorí sa k nijakej minulosti nehlásia. Prítomnosť však zaplňujú len zdanlivo. Netušia, že dejiny, akokoľvek slabé, si na svoju príležitosť počkajú.
