Bez pohybu vydrží stáť osem hodín.
Miroslav Polakovič sa maskuje priamo na ulici.
Miroslav Polakovič sa maskuje priamo na ulici.
Miroslav Polakovič sa maskuje priamo na ulici.
Miroslav Polakovič sa maskuje priamo na ulici.
Miroslav Polakovič sa maskuje priamo na ulici.
Centrá európskych metropol sú plné historických sôch. Umelecky originálne sú však aj ich živé napodobeniny. Stoja nehybne, až kým ich turisti hodením mince nevyzvú zmeniť pózu, alebo aspoň mrknúť okom. Niektoré pôsobia strašidelne, iné vyvolávajú svojím vtipom a dômyselnosťou úsmev. Za posledných dvadsať rokov sa táto atrakcia stala neodmysliteľnou súčasťou európskych ulíc a námestí. Svoju prvú živú sochu má už aj Bratislava. Za kostýmom Smrtky pod Michalskou bránou sa skrýva MIROSLAV POLAKOVIČ. Ako vaša živá socha vzniká?
„Náhlym zastavením pohybu. Potom stojím nehybne, kým sa o mňa nezačne niekto zaujímať. Moje reakcie závisia od človeka, ktorý sa ku mne priblíži. Pri starších sú moje pohyby decentnejšie. Mladých ľudí sa snažím trochu vyplašiť. A kvôli deťom sa nastavujem do komickejšej polohy, aby nemali strach.“
Trvá dlho, kým sa z vás stane Smrť?
„Maskujem sa priamo na ulici, nikde sa neschovávam. Zaberie mi to približne štyridsať minút. Okoloidúci sa často zastavujú a pýtajú sa, čo idem robiť. Väčšina to považuje za bláznovstvo. Nájde sa však aj veľa takých, ktorí sa so živými sochami vo svete už stretli.“
Postava Smrti nie je vašou jedinou živou sochou. Všetky masky a kostýmy si navrhujete sám?
„Áno. Dokonca si ich aj sám šijem. Mojou výhodou je, že viem kresliť. Nápady prichádzajú neustále, ale potreboval by som aj celú fabriku ľudí, ktorí by mi ich pomáhali vyrábať. Kostýmy nosením veľmi rýchlo zničím. Preto všetky peniaze, ktoré si ako živá socha zarobím, investujem do šitia nových. Stále potrebujem nové látky, spreje a veľa papiera na rekvizity.“
Niekedy stojíte bez pohybu celé hodiny. Ako to dokážete?
„Som športovec. Udržať sa nehybne v jednej póze mi však pomáha tranz, a ten je najmä psychickou záležitosťou. Len psychikou sa vám podarí udržať ťažký lampáš päť hodín nad hlavou. Vďaka tranzu sa telo dostáva do zvláštneho stavu paralýzy. Keď som správne naladený, viem si ruku ovládať tak dokonale, že sa vôbec netrasie. Občas slabo pokývam malíčkom alebo iba jednou polovicou tváre – vtedy, keď sa príliš nudím. Bez pohybu vydržím osem hodín, hoci raz sa mi podarilo prekonať dvanásť hodín.“
Ste v uliciach, aj keď prší?
„Keď som v tranze, nie je mi ani teplo, ani zima. Horšie sa cítim, keď skončím. Vtedy na mňa prichádzajú všetky stavy, ktoré som počas dlhých hodín ‘vystál‘. Ešte keď zaspávam, cítim sa drevený. Nadránom som to zase ja. Nechcem si dopriať príliš veľké prestávky. Mám odskúšané, že vtedy som, paradoxne, viac unavený. Možno sa to zdá absurdné, ale pri soche zo seba vydávam veľmi veľa energie.“
Ako si trénujete pózy?
„Najlepší tréning je pred zrkadlom. Som zúfalý, keď nie je nablízku. Vždy, keď si počas vystúpenia urobím pauzu, zídem z podstavca a pofajčím si. Uvoľním sa. Bez zrkadla sa mi len veľmi ťažko opäť hľadá výraz tváre, aký potrebujem. Musím totiž veľa dramatizovať, meniť pohľad, pracovať s ústami, rôzne ich otvárať, ukazovať ihličkovú protézu.“
Prečo ste si vybrali práve postavu Smrti?
„Pre stelesnenie Smrti mám osobné dôvody. Bol som pri nej už veľmi blízko – v Afrike ma uštipol škorpión. Päť dní som bol v bezvedomí, schudol som dvadsať kíl. Stratil som obranné látky, mnohé moje rany nie sú dodnes celkom zahojené. Okrem toho, Smrť je univerzálna postava, hodí sa kamkoľvek. Neobmedzujem sa však len na ňu, snažím sa byť aktuálny. Naposledy som v zahraničí robil Harryho Pottera. Deťom som rozdával cukríky, aby ma nebrali príliš vážne a nebáli sa ma.“
Pre človeka nie je prirodzené, aby bol ako socha. Nie je táto hra prejavom akéhosi protestu?
„Dá sa to tak povedať. Nie som úplne zmierený s týmto spoločenským systémom a spôsobom, akým žijeme. Mnoho ľudí hrá živé sochy a ani o tom nevedia. Sedia osem hodín v práci, večer prídu unavení domov, sadnú si pred televízor a idú spať. Raz za rok sa vyberú na dovolenku, spoznajú z krajiny jeden hotel a dve múzeá. Ja som dobrodruh, stále pripravený zobrať si batoh, dva malé variče, horolezecké laná, stan a ísť zase ďalej do sveta.“
Ako na vašu sochu reaguje rodina?
„Všetci sú umelecky založení, takže to vedia pochopiť i oceniť. Zistil som, že robiť živú sochu u nás je iné ako v zahraničí. Najťažšie je, že tu sa tomu venujem zatiaľ sám. Keď budú živé sochy pribúdať, ľudia k nim budú pristupovať inak. Veľa ľudí v tom zatiaľ vidí len efekt, myslia si, že len inkasujem peniaze, alebo, nebodaj, že žobrem.“
Kam všade ste sa už so svojou sochou vybrali?
„Bol som v New Yorku, veľa času som strávil v Španielsku. Zastavil som sa v Maroku i Alžírsku. Navlečený v kostýme som prešiel aj Saharu.“
Ako tam na vašu Smrť reagovali domorodci? Nemysleli si, že vidia fatamorgánu?
„Vôbec sa nečudovali. Kedysi som si myslel, že postava smrti vychádza z európskej tradície. Ale rozprávok o zubatej je veľa všade na svete. Práve Arabi sa myšlienkou smrti zaoberajú často a intenzívne.“
Kde sa dá schopnosť ostať nehybný ako socha ešte využiť?
„Keď máte platiť pokutu.“
Nikdy ste žiadnu neplatili? Mali ste na túto činnosť vždy povolenie?
„Spolu s priateľom sme raz v zahraničí robili figúru, ktorá pripomínala skôr divadlo ako živé sochy. Napriek veľkému úspechu nás o niekoľko dní polícia z ulice vysťahovala. Som rád, že v Bratislave mi úrady hru na sochy bez problémov povolili. Ľudia, ktorí o tom rozhodovali, sú scestovaní a živé sochy poznajú. Dokonca boli radi, že sa jedna dostala konečne aj sem. Bratislava ich potrebuje – stáva sa európskym mestom, turistov pribúda a atrakcií je málo.“
Vo vašich skicách je aj postava piráta.
„Postavu piráta som si priniesol zo Španielska. Nesnažím sa robiť kópie, naopak, vymýšľam vlastné kostýmy. Plánujem si pripraviť na každý mesiac inú sochu. Mám rozrobenú postavu anjela. Bude mať na sebe celú konštrukciu – keď zdvihne ruky k modlitbe, otvoria sa mu krídla v rozpätí dva a pol metra. Veľmi sa teším na postavu kvetiny. Najmä v zime by som s ňou mohol zapôsobiť. Budem smutný, uzimený, schúlený kvet a komunikáciou s ľuďmi sa budem rozvíjať a usmievať.“
Môže sa aj živá socha naľakať?
„Stáva sa mi, že ma ľudia zozadu niekedy nastrašia. Keď sa však sústredím na pózu, nepreľaknem sa veľmi, skôr sa len slabo myknem. Bol by som rád, keby ľudia pochopili, že ich nechcem strašiť, ale zabaviť. A nechcem sa pri tom dolámať. Stojím totiž dosť vysoko a keby som z podstavca spadol, asi by som sa rozbil ako skutočná socha. Telo mám v tranze stuhnuté, balans by som neudržal. Stanú sa však aj veci, z ktorých sa môžem tešiť. Nedávno ku mne prišla staršia pani a rozplakala sa. Ďakovala mi, že som sa nad nimi zľutoval. Mali totiž autohaváriu a všetci zázrakom prežili. Považovala ma za skutočnú smrť. Veľmi to na mňa zapôsobilo. Zostal som stáť ako skutočná socha a prvýkrát som aj ako socha prehovoril.“
BIBIÁNA BOMBOŠOVÁ
FOTO SME – PAVOL MAJER
