O Japoncoch sa hovorí, že nedokážu povedať nie. Do určitej miery je to pravda, odmalička nám vštepujú, že odmietnuť nie je slušné. Druhého tým raníme. Tento zvyk sa dedí z generácie na generáciu a my tomu úprimne veríme. Až kým sa neocitneme v zámorí, kde nám naša filozofia spôsobuje problémy.

Slováci radi núkajú domácu kuchyňu, aj mi celkom chutí, ale – nemám rád sladkosti. A čo je horšie, nie som zvyknutý hovoriť „nie“. Preto občas musím zjesť dezert. Lenže, hneď mi kladú na tanierik ďalší. Hostitelia iste nevedia, že v Japonsku „áno“ niekedy znamená aj „nie“. Ak má Japonec na niečo chuť, povie „áno“ a už sa aj vrhá na jedlo. Ak nemá chuť, tiež povie „áno“, ale mrví sa, ošíva, jedla sa ani nedotkne. Už som bol prejedený, keď ma priateľka sfúkla, vraj prečo teda nepoviem „nie“!? Nedá sa. Sme už raz takí. Zdvorilí až do prejedenia.

Náš starodávny zvyk nám však môže pripraviť aj životunebezpečné situácie. Kamarát, austrálsky pilot, mi raz rozprával o japonských pilotoch. Že sú šikovní, majú dobré lietadlá, ale aj tak občas havarujú. Či viem prečo? Lebo vraj nemôžu oponovať kapitánovi, ani keď spraví vážnu chybu. Hoci príhode veľmi neverím, niečo na tom bude. Hodnosť je v Japonsku posvätná. Ale dôležitý je aj vek. Vaším blízkym priateľom môže byť iba rovesník. Starší ľudia sú veľaváženou autoritou. Povedať „nie“ šéfovi, ktorý je navyše starší, to chce veľa premáhania a sebazaprenia.

Zdá sa mi, že u vás má otvorený názor človeka vyššiu hodnotu. Aj keď nie som si tým celkom istý. Priateľka vždy hovorí, čo si myslí, a tiež má problémy.

Masahiko,

japonský novinár,

ktorý sa prvý raz ocitol na Slovensku