„Kto chcel hýriť, dal ešte na vrch slaninku alebo rozpustené masielko. Kuľaša sa jedáva z krajíčka, lebo tam nádherne chladne. A keď sa z kaše zje mastné, spraví sa do prostriedku jamka a naleje sa sladké mlieko. Lyžicou sa potom vykrajujú haluštičky a je to skvelé. Môj otec si však nevedel na oravskú kuchyňu zvyknúť. Pracoval v Bratislave a raz do mesiaca za nami cestoval. Dnes si myslím, že keď mal cestovania dosť a plánoval na dlhší čas nechodiť, ako zámienku začal vyrývať do kuľaše. Že nevie, ako ju jesť – či hneď prehltnúť, alebo žuť, lebo mu rastie v ústach. A keď moja mama do toho povedala vetu – z krajíčka si pofúkaj! – stopercentne otec odtlačil tanier, zavrel kufor, odkráčal na stanicu a štvrť roka ho nebolo. Potom sme písali listy, aby prišiel, mama ho odprosovala, že kuľašu už nikdy neuvarí. Ani ju dlhší čas nevarila, lenže on zase potreboval zámienku. Uvarila teda hovädziu polievku a otec povedal – moja mamička mala oveľa mäkšiu mrkvu. Vtedy dostala záchvat mama, načo otec odtlačil polievku a zase sme ho nejaký čas nevideli. Bolo vlastne rozumné, ako sa správali, lebo v každom manželstve sú hádky, ale oni ich takto mali iba raz za čas. Keď som sa vydávala, mama mi radila, Olinka, príď na Oravu a Ľubko nech ostane v Bratislave. Uvidíš, budete mať také pekné manželstvo, ako sme mali my s otcom.“