Najťažšia je tretia nápravnovýchovná skupina – odsúdení majú najmenej práv a najviac obmedzení. Týka sa to najmä intervalu návštev, dostávania balíkov, foriem zamestnávania, kultúrno-osvetovej práce či spôsobu stráženia a pohybu v ústave.

Jeden odsúdený musí mať pre seba minimálne 3,5 metra štvorcového. Počet postelí v celách závisí od možností ústavov – v novších sú cely s menším počtom postelí, v starších ústavoch ich je v celách viac.

„Mimoriadne nebezpečné osoby odsúdené na výnimočný trest sú ubytované v celách po jednom a v nich aj pracujú,“ hovorí plukovník Anton Fábry, generálny riaditeľ Zboru väzenskej a justičnej stráže. „Každý odsúdený má lôžko s matracom, podhlavník, prikrývku a skrinku na uloženie osobných vecí. V celách odsúdených do prvej a druhej nápravnovýchovnej skupiny je spravidla spoločné sociálne zariadenie a umývadlo, odsúdení do tretej nápravnovýchovnej skupiny sú v celách zamknutí a majú tam samostatné hygienické zariadenie.“

Peniaze pri sebe nemajú

„Odsúdení nemajú peniaze pri sebe, majú ich na tzv. konte – osobnom účte. V ústavoch je bezhotovostný peňažný režim,“ hovorí Fábry. „Zdrojom ich financií je najmä mzda, ak pracujú, a peniaze, ktoré si priniesli do výkonu trestu alebo im ich poslali príbuzní.“

Ak odsúdení nepracujú a nemajú žiadny zdroj peňazí, ústav im dáva sociálne vreckové vo výške 60 až 180 korún mesačne. Tieto peniaze môžu použiť na nákup vecí osobnej spotreby v ústavnej predajni (cigarety, veci osobnej spotreby, písacie potreby), na objednávku tlače a podobne, všetko bezhotovostným stykom. Alkohol je vylúčený.

Pracujú dve tretiny odsúdených

Keďže v súčasnosti je na trhu práce málo pracovných príležitostí, zbor väzenskej stráže víta každú vhodnú pracovnú príležitosť.

„K 20. júlu 2001 pracuje z celkového počtu 4570 práceschopných odsúdených 2837, čiže 62 percent,“ hovorí Fábry.

Pracujú buď v samotných ústavoch ako kuchári, upratovači, elektrikári, inštalatéri, alebo v strediskách vedľajšieho hospodárstva.

Cez víkendy a sviatky väčšinou nepracujú, výnimkou sú väzni zaradení do nepretržitých prevádzok – tí majú voľné dni, ako im vychádzajú z cyklu práce. Počas voľných dní majú odsúdení viac osobného voľna, ktoré môžu využívať na záujmovú činnosť, sledovanie televízie, písanie korešpondencie. V týchto dňoch sú zvyčajne aj návštevy.

Balíky, listy, návštevy

Balíky môžu odsúdení dostávať podľa predpisu konkrétnej nápravnovýchovnej skupiny, korešpondenciu môžu posielať i prijímať neobmedzene.

„Odsúdený smie prijímať návštevy blízkych podľa toho, do ktorej skupiny je zaradený. Pri prvej skupine je to raz za dva týždne, pri druhej raz za mesiac a pri tretej raz za šesť týždňov,“ vysvetľuje plukovník Anton Fábry. „Návštevy odsúdených zaradených do druhej a tretej sú bez priameho kontaktu, riaditeľ ústavu môže výnimočne, v odôvodnených prípadoch povoliť návštevu iným spôsobom.“

Vzdelávanie je možné

Odsúdení sa môžu vzdelávať – či už v ústavnej knižnici, kde je beletria, odborná, právnická, náboženská aj inojazyčná literatúra, alebo v čase osobného voľna formou samoštúdia.

Negramotní môžu absolvovať kurzy. Ak niekto prejaví záujem o ďalšie vzdelávanie, môže ísť na prijímacie pohovory – ak je predpoklad, že výkon trestu sa skončí pred začiatkom školského roku. „Osobitne mladistvým umožňujeme, aby pokračovali v štúdiu napríklad v strednej škole alebo učilišti, prípadne si dokončili základné vzdelanie. Napríklad v Leopoldove majú odsúdení možnosť doplniť si svoje vzdelanie v SOU v odbore elektromechanik pre stroje a zariadenia,“ hovorí Fábry.

Dozor

Na jedného vychovávateľa pripadá okolo 30 mužov, 21 žien a 10 mladistvých. Celkový pomer pracovníkov väzenstva k väzneným je asi 1:1,6. Príslušníci zboru sa musia správať predovšetkým profesionálne – musia byť „zdvorilí, pracovať svedomito, spravodlivo, slušne, korektne, humánne“.

„Vytváranie priateľských vzťahov v zmysle preferovania niektorých odsúdených alebo tolerovania priestupkov je neprípustné,“ uzatvára Fábry. „Väzni si nesmú ‘kupovať‘ príslušníkov, ak sa takéto podnety vyskytnú, ihneď ich preverujeme. Sú to však skôr ojedinelé prípady. Ak medzi príslušníkmi odhalíme korupciu, riešime ju radikálne – väzobným trestným stíhaním.“

SOŇA REBROVÁ