Pohľad na vystavené samopaly, ktoré koncom mája ukázali novinárom zamaskovaní macedónski vojaci. Vystavené zbrane a munícia sú údajne časťou arzenálu, ktoré zabavila macedónska polícia v domoch v oblasti Kumanova na severe krajiny, kde mali základne albánski teroristi. FOTO - TASR/AP
„Prepáčte, pane,“ prehovoril mladík v uniforme tónom naliehajúceho kňaza. „Uplatňujem federálny zákon o strelných zbraniach a keby ste boli taký láskavý a otvorili kufor auta… Pôjde len o krátku rutinnú kontrolu, je to v záujme všetkých…“ Táto scénka sa odohrala pri mojej návšteve Chiapasu v Mexiku pred pár týždňami na ceste blízko údajného sídla zapatistických povstalcov.
Prenesme sa na kontrolné stanovisko macedónskej polície pri Skopje. Mám desaťročné skúsenosti s prechádzaním kontrolných stanovísk počas vojen v celej rozpadávajúcej sa Juhoslávii. Policajt v pracovnej uniforme rázne kráča k nášmu autu. Hrubým tónom, ktorý sa hodí k prísnemu výrazu tváre, vyštekne: „Kam idete? Čo je účelom vašej cesty? Kde sú vaše osobné doklady? Vaše doklady k autu…“ Na pleci sa mu hompáľa AK-47 pripravený vystreliť. Jednou rukou drží dokumenty, ukazovák druhej je na spúšti zbrane.
Počas desaťkilometrovej cesty z kosovsko-macedónskej hranice do hlavného mesta Skopje napočítam viac kontrolných stanovísk ako v celom Chiapase, na území dvojnásobnej veľkosti v porovnaní s Macedónskom.
Bábika povstalca ako suvenír
Povinným suvenírom zo San Cristobal de las Casas, kde sa chiapaské povstanie na Silvestra pred siedmimi rokmi začalo, je malá bábika, najčastejšie postavička vodcu Marcosa či Esther v lyžiarskej kukle. Fakt, že sa tu vojna vyvinula až do podoby suvenírov, nie je náhodný. Zapatisti nedosiahli úspech a všeobecné uznanie vtedy, keď založili „slobodné územia“, ale vtedy, keď na internete vyjadrili to, čo nevyjadrili zbraňami. Od roku 1994 sú najväčšími víťazstvami zapatistov národná a medzinárodná podpora, zvlášť v radoch aktivistov občianskej spoločnosti.
Fakt, že vojna v Macedónsku sa nevyvinula do suvenírových bábik namiesto obetí, tiež nie je náhodný. Najväčšie doterajšie víťazstvo UCK nie je zisk medzinárodnej podpory, ale fyzické okupovanie územia. Jej imperatívom je okázalo predvádzať slabosť a nelegitímnosť macedónskych vládnych síl. Dobytie hmatateľnej pôdy, nie kybernetického priestoru, je ich konečným cieľom.
Kde sila nezaberá
Keď mexický prezident Vincente Fox, bývalý riaditeľ miestnej Coca-Coly prijal myšlienku zapatistovského Pochodu za dôstojnosť, ukázal, že vie čosi o marketingu. Pozval antiglobalistických povstalcov, aby vyjadrili svoje názory a zároveň stiahol armádu z väčšiny Chiapasu. V tej chvíli nastúpila miesto hrozby pozemnej vojny politika.
Potom sa ukázala a pomenovala celá zložitosť problémov Chiapasu. Prvý a najdôležitejší je problém, ako zaručiť práva domorodcov, zvlášť ak neexistuje jediný jednoliaty národ, ale najmenej tucet národíkov. Ešte ďalej siaha nerovnosť medzi bohatými a chudobnými, kde Chiapas je len zlomkom Mexika.
Boris Trajkovski, macedónsky prezident, vzdelaním metodistický pastor, poníma uplatňovanie public relations celkom inak než Fox. V pracovnej armádnej uniforme navštívil koncom mája svoje jednotky v Kumanove, kde sľúbil, že „porazí teroristov“. Macedónske sily bombardujú dediny, kde sa povstalci miešajú s civilným obyvateľstvom. Skutočný problém sa stráca, namiesto aby sa dostal do verejnej diskusie a vyriešil sa: Nerovnosť ústavných práv medzi etnickými Macedóncami a Albáncami.
Európa stále láme chrbtice
Zvyklo sa hovoriť, že skutočný „macho“ nikdy nediskutuje, nikdy sa neospravedlňuje a nikdy neuzatvára kompromisy. Zdá sa, že starý machizmus sa presťahoval zo svojej vlasti - Mexika do Macedónska. Diplomati Európskej únie súhlasia s macedónskymi orgánmi, že „treba zlomiť chrbticu ‘teroristov‘“ ešte pred otvorením rozhovorov. Tento machovský imperatív vedie Macedónsko, rodiacu sa demokraciu, k negatívnej špirále násilia: Vládna akcia zvyšuje popularitu albánskych ozbrojencov, čo vyvoláva ďalšie vládne zásahy, až sa celé Macedónsko začne polarizovať na národnostné vojenské tábory Macedóncov a Albáncov.
Nech je tento návrh akokoľvek čudný, možno by sa Európa mohla podučiť o tom, ako v 21. storočí nastoliť mier, a nie vojnu, od Latinskej Ameriky.
VETON SURROI
(Autor je šéfredaktorom kosovskoalbánskeho denníka Koha Ditore)
© Global Viewpoint - Los Angeles Times Syndicate
