Joseph Stiglitz. FOTO – ČTK

Stiglitz, laureát Nobelovej ceny za ekonómiu, autor bestselleru Globalization and It‘s Discontents (Globalizácia a ňou rozladení). Stiglitzove argumenty rozvírili ohnivú diskusiu a dajú zabrať profesionálnym ekonómom, ktorí maľujú proces a dôsledky globalizácie – či už z presvedčenia, alebo za vysoký honorár, väčšinou v ružových farbách.

Súkromný vlastník spravuje majetok lepšie ako štát; odstránenie hospodárskych reštrikcií podporuje rozvoj. Ibaže: v krajinách, kde sa trh iba začína rozbiehať, má táto zásada mnohé výnimky. Človek, ktorý o týchto výnimkách vie najviac, je Joseph Stiglitz.

Biblia antiglobalistov

V sedemdesiatych rokoch sa začala vzdúvať vlna liberalizmu. Vyvolala ju hospodárska stagnácia v najrozvinutejších krajinách: v západnej Európe i v USA rástol národný dôchodok slimačím tempom, inflácia hrozivo narastala, prehlboval sa deficit verejných financií. Staré, keynesiánske recepty už nezaberali, nezamestnaných bolo čoraz viac. Americkí liberáli v kabáte neokonzervatívcov navrhli riešenie: znižovať infláciu a dane, privatizovať štátne podniky, odstraňovať bariéry tlmiace hospodársky rozvoj. Terapia bola úspešná, americký recept začali napodobňovať všade na svete.

V roku 1995 vznikla Svetová obchodná organizácia (WTO). Aj s jej pričinením sa clá na celom svete znižovali, likvidovali sa bariéry sťažujúce toky kapitálu, vznikali nové finančné inštitúcie. Nové ekonomické štandardy podporil aj Medzinárodný menový fond.

Rozvinutým krajinám reformy pomohli. V Európe sa v deväťdesiatych rokoch urýchlil proces integrácie, vytvorili sa podmienky na zavedenie spoločnej meny. Postkomunistické krajiny sa pustili do privatizácie štátnych podnikov. Spojené štáty prežili najväčší boom v 20. storočí. V Latinskej Amerike zlikvidovali infláciu. Viaceré ázijské krajiny sa stali „ekonomickými tigrami“.

Koncom deväťdesiatych rokov ekonomické súkolie zaškrípalo. Liberalizácia kapitálových tokov a zlá hospodárska politika vyvolali finančné krízy v Ázii, v Rusku, v Latinskej Amerike. Reformy v postkomunistických krajinách začali viaznuť. Narastajúce napätia vyvolali vlnu kritiky liberalizácie i globalizácie.

Viera, že liberalizácia odstráni biedu v globálnom meradle, oslabla. Ožili protivníci globalizácie a prívrženci regulovania slobodného trhu. Jedným z najrenomovanejších kritikov globalizácie sa stal Joseph Stiglitz, vlaňajší laureát Nobelovej ceny za ekonómiu. Jeho kniha Globalization and It‘s Discontents (vydalo Penguin Books) je už dnes bibliou antiglobalistov. Nachádzajú v nej argumenty, ktoré doteraz nemali. Stiglitzova kniha je zároveň prvou serióznou analýzou hospodárskych reforiem v postkomunistickom svete.

Morálny hazard

Joseph Stiglitz, profesor na Columbia University, dostal Nobelovu cenu za analýzy „morálneho hazardu“ v ekonomike. Analyzoval transakcie, pri ktorých zúčastnené strany nemali dostatočné informácie, ale najmä prípady, kde sa tak banky, ako aj tí, čo získavali úvery, spoliehali, že existuje inštitúcia, ktorá v prípade neúspechu zachráni obe strany.

Napísal aj knihu Ekonómia verejného sektora, v ktorej objasňuje zásady fungovania správne riadeného a šetrného štátu. V roku 1993 sa stal šéfom ekonomických poradcov Billa Clintona, mal veľký vplyv na ekonomické rezorty jeho vlády. Stiglitz presadil zníženie verejného dlhu a rozpočtového deficitu.

V roku 1997 ho vymenovali do funkcie hlavného ekonóma a viceprezidenta Svetovej banky, takže získal priamy prístup k informáciám o rozvojovej pomoci. V roku 2001 sa svojej funkcie vzdal po hlbokých rozporoch so šéfmi Medzinárodného menového fondu. Odvtedy politiku Medzinárodného menového fondu tvrdo atakuje. Svetovú banku hodnotí zhovievavejšie. O úradníkoch fondu vyhlásil: „Sú to treťotriedni ľudia, ktorých vychovali prvotriedne školy.“

Obviňuje ich z toho, že nemajú dosť súcitu s chudobnými, prirovnáva ich k strategickým bombardérom, čo nechcú vidieť, aké cieľové krajiny pustošia. Kritizuje vedenie fondu, obviňuje jeho úradníkov z arogancie, ba prirovnáva ich ku koloniálnym guvernérom, ktorí so šéfami rozvojových krajín zaobchádzajú ako s provinciálnymi poskokmi.

Argumentuje: Medzinárodný menový fond využíva informácie, ktoré považuje za univerzálne. Medzinárodný menový fond hovorí: v každej situácii treba zabrzdiť infláciu, vyrovnať rozpočet, privatizovať, otvárať dvere zahraničnému kapitálu. Tento recept vo viacerých prípadoch vyvolal hospodársku katastrofu. V Keni prílev zahraničného kapitálu spôsobil úpadok domácich bánk, v dôsledku čoho domorodí roľníci dostávali oveľa menej úverov. Etiópia preto zaviedla proti zahraničným bankám reštrikcie, ale stratila prístup k zdrojom fondu. Pobrežie Slonoviny sprivatizovalo telekomunikácie. Dôsledok: ceny služieb neuveriteľne vzrástli, pretože súkromný majiteľ diktujúci podmienky chce dosiahnuť čo najvyšší zisk.

Joseph Stiglitz prízvukuje, že súkromný vlastník skoro vždy zaobchádza s majetkom lepšie ako štát. Zdôrazňuje, že reštrikcie zabíjajú zdravý rozvoj. Tieto zásady platia, ibaže: v krajinách, kde sa slobodný trh iba začína rozvíjať, sa dodržiavanie týchto zásad iba zriedkakedy vypláca. Tieto výnimky z pravidla zaujímajú amerického profesora najviac.

Kto za to môže?

Joseph Stiglitz úradníkom Medzinárodného menového fondu vyčíta, že ich chyby vyvolali početné finančné krízy; obviňuje ich, že ich záchranárske práce problémy nešťastných krajín zväčša prehĺbili. Zazlieva fondu, že mechanicky presadzuje liberalizáciu kapitálových tokov. Škodlivý je podľa profesora najmä krátkodobý kapitál, ktorý preferuje krajiny, kde má záruky vyšších ziskov. Dôsledok: domáca mena nezdravo zosilnie, ale kapitál zrazu svojho favorita opúšťa, pretože nemieni doplatiť na finančnú krízu.

Stiglitz upozorňuje, že zahraničný kapitál najradšej priteká tam, kde ho najmenej potrebujú. Investorov láka najmä hospodárky boom. Keď sa začne recesia, kapitál zuteká, kríza sa prehĺbi. Namiesto toho, aby kapitál konjunkturálne cykly oslaboval, posilňuje ich.

Medzinárodný menový fond bedlivo analyzuje predovšetkým makroekonomické údaje: najmä infláciu, rozpočtový deficit a deficit aktuálnej platobnej bilancie. Ak hrozí kríza, fond radí priostriť antiinflačnú politiku, škrtí výdavky aj reformy finančného systému. Stiglitz tento recept považuje za škodlivý. V Spojených štátoch sa prízrak recesie rieši uvoľnením finančnej a rozpočtovej politiky (naposledy, s neveľkým efektom, v minulom roku). „Prečo potom fond radí chudobným krajinám presne opačný postup?“ rozčuľuje sa profesor. „Prečo ich núti znižovať fiškálny deficit a zvyšovať úvery?

Najškodlivejšie sú podľa autora záchranné akcie fondu: „Je škandalózne, ak Svetová banka i vlády bohatých krajín poskytujú ohrozeným štátom úvery iba preto, aby zahraniční investori, ktorí predtým v krízou zmietanej krajine svoj kapitál ľahkomyseľne investovali, mohli z nej bez strát vycúvať!“ Pomoc ohrozeným krajinám umožní udržať vysoký kurz meny dovtedy, kým bohatí investori svoje peniaze nevyzdvihnú a neuložia ich na bezpečnejšom mieste. Joseph Stiglitz: „V roku 1998 dostalo Rusko päťmiliardový úver, ktorý do posledného centa skončil vo švajčiarskych a v cyperských bankách! To je naozaj škandál!“

Joseph Stiglitz má pravdu, ale: jeho analýza iba v menšej miere zohľadňuje fakt, že finančné krízy na mladých trhoch spôsobili aj omyly domorodých ekonómov, narastajúca korupcia a dlhy zo sedemdesiatych a z osemdesiatych rokov.

Autor nezohľadňuje ani psychológiu investorov. Ak Medzinárodný menový fond ordinuje ohrozeným krajinám prísnejšiu finančnú politiku, robí tak iba preto, aby dal investorom signál, že krajina má spoľahlivú vládu. V Spojených štátoch, Európskej únii a Japonsku nikto takéto signály nepotrebuje. Vierohodnosťou tamojších vlád neotrasie ani uvoľnenie finančnej politiky, ani pokles úrokov na nulu. Odinakiaľ však investor po takýchto signáloch zuteká, čím sa kríza prehĺbi. Preto majú bohatšie krajiny väčšiu slobodu konania: môžu umelo zväčšovať dopyt, tlmiť recesiu. Chudobné krajiny sú v takomto prípade bezmocné.

Joseph Siglitz obviňuje Medzinárodný menový fond, že jeho opatrenia prehĺbili krízy v Ázii, v Rusku a v Latinskej Amerike. Treba mu však pripomenúť, že tieto krízy netrvali dlho a napriek ponurým prognózam nevyústili do globálnej kataklizmy tak ako v rokoch 1929 až 1933.

Jeho rady, ako pomôcť rozvojovým krajinám, antiglobalistov asi rozčarujú. Navrhuje oddlženie najchudobnejších krajín (najmä afrických). Navrhuje aj zmenu predpisov o bankrote tak, aby viac chránili veriteľov; navrhuje rozvážnejšie záchranné akcie pre krajiny ochromené krízou; prísnejšie predpisy, týkajúce sa kontroly bánk; potom úpravu riskantných operácií, najmä v spojitosti s kolísaním menových kurzov; ústretovejšie zaobchádzanie s rozvojovými krajinami v obchodných vzťahoch a využitie rezerv, ktoré členské krajiny odvádzajú do fondu na oživenie svetového hospodárstva.

To všetko nazýva Stiglitz „globalizáciou s ľudskou tvárou“. Možno predpokladať, že antiglobalistom to stačiť nebude a časť ekonómov jeho návrhy bude pokladať za nedomyslené.

Trh nie je ideálny

Joseph Stiglitz dostal Nobelovu cenu (spolu s G. A. Akerlofom a A. M. Spenceom) okrem iného za výskum „informačnej asymetrie na trhu.“ Ocenení novokeynesiáni sa nazdávajú, že dokonca malé odchýlky od racionality vo vzťahoch medzi hospodárskymi subjektmi vyvolávajú makroekonomické poruchy. V klasických ekonomických modeloch je trh dokonalý. Kupujúci i predávajúci majú rovnakú silu a rovnakú šancu vyhandlovať si uspokojivú cenu. Majú aj dokonalé informácie, vedia, kto predáva najlacnejšie a kto kupuje najdrahšie. Skutočný trh však ani zďaleka nie je dokonalý. Jedni majú privilégiá, druhým sa krivdí. Jedni môžu s predajom počkať, pretože majú rezervy, iní musia predávať za každú cenu. Jedni vedia veľa o tovaroch a podmienkach, ktoré trh ponúka, iní nevedia nič.

Typickým príkladom je predaj ojazdených áut. Predávajúci vie o aute skoro všetko, kupec neraz získa mačku vo vreci. Iný príklad je zo zdravotníctva: pacient nevie, aký liek potrebuje, predávajúci (lekár či lekárnik) mu môže nanútiť službu či liek za zvýšenú cenu.

Podľa nových keynesiánov je nerovnaký prístup k informáciám, nerovnaká pozícia pri vyjednávaní pre trh príznačná. Je celkom jasné, že trh neprispieva k optimálnemu prerozdeľovaniu zásob, ktorými spoločnosť disponuje, a preto nevytvára nádej, že zníži biedu. Inými slovami: teória ekonómie potrebuje poriadnu generálku. Rovnováha dopytu a ponuky (obľúbená fráza z každej učebnice) je iba nevýznamnou teoretickou hypotézou. Na trhu by jednoznačne mali víťaziť firmy prinášajúce inováciu, dobre riadené podniky, organizácie priťahujúce viac kvalifikovaných pracovníkov. Skutočnosť je komplikovanejšia, neraz až brutálna. Vyhráva ten, kto, porušujúc zákony, ničí etiku obchodovania, pretože eliminuje konkurenciu.

Vo všetkých krajinách, najmä v tých, kde nemajú dlhú tradíciu slobodného trhu, stabilné hospodárske inštitúcie a uzákonené regulácie, trh nefunguje dobre a sám od seba nedokáže odstrániť svoje slabiny. Stiglitz píše: „Teória ekonómie hovorí, že pre fungujúci trh je nevyhnutné tak súkromné vlastníctvo, ako aj konkurencia. Veľmi často sa však stáva, že zisky z monopolu sú oveľa väčším zvodom pre tých, ktorí sa nevyhýbajú mafiánskym spôsobom, keď si chcú na trhu udržať dominantné postavenie a vnútiť iným svoje podmienky.“

Trh teda negarantuje, že dobré firmy sa na ňom udržia a slabé zaniknú. Nezaručuje, že slabé zásoby kapitálu, surovín, pracovnej sily sa dostanú tam, kde budú najlepšie využité (najefektívnejšie pre väčšinu). V takej situácii je zasahovanie zvonka nevyhnutné. Zasahovanie vlád, rozmanitých inštitúcií, ktoré vedia, ako zaobchádzať so zásobami.

Kniha dokonale odzrkadľuje náladu Američanov, ktorých pobúrila séria škandálov vo veľkých korporáciách. Ak sa Enron či WorlCom celé roky správali neracionálne, prečo by mal byť racionálny trhový mechanizmus, ktorý je zmäťou správania sa najrozličnejších hospodárskych subjektov? Joseph Stiglitz ponúka argumenty aj politickým elitám v krajinách zmietaných krízami, ktoré prehrávajú v konkurencii s agresívnymi nadnárodnými korporáciami. Tvrdí, že slobodný trh a slobodná konkurencia sú ideológiou bohatých a silných, ktorí sa podľa pravidiel trhu správajú iba vtedy, keď majú istotu, že vyhrajú.

Nie je nepriateľom slobodného trhu. Bráni pred týmto obvinením aj svojho duchovného otca Johna Maynarda Keynesa. Píše: „Keynes bol predovšetkým radikálny konzervatívec. Trhu veril fundamentálne, pravda, s pripomienkou, že trh bude efektívny iba vtedy, keď vláda dokáže opravovať jeho chyby.“

Gazeta Wyborcza

(krátené)