Na Bratislave ma prekvapuje, že na ulici takmer nikto nepracuje. Nikto nenatiera vyblednuté a pokrivené zábradlia, nevytrháva burinu, neopravuje padajúcu omietku, v obchodnom dome sotva nájdete niekoho z personálu, kto vás usmerní. Je tu akosi málo ľudí, ktorí uľahčujú život ostatným. Možno ten nedostatok zamestnancov vnímam intenzívnejšie, lebo pochádzam z krajiny s veľmi nízkou nezamestnanosťou. A tiež preto, že Japonci si potrpia na služby.
Priateľ zo Slovenska, ktorý ma pred dvoma mesiacmi navštívil v Tokiu, však vidí problém inak. Spýtal sa ma, prečo máme toľko zbytočných zamestnancov. Práve sme mierili na maličké parkovisko v centre Tokia, asi tak pre dvadsať áut. Spravovali ho traja strážnici. Prvý stál desať metrov pred vstupom a vítal nás v hlbokom predklone. Druhý veľkými gestami naznačoval, kde máme zaparkovať a ako automat opakoval: Vitajte!. A tretí mával rukami, aby to ukázal ešte presnejšie. Potom sa úctivo poďakoval, že sme prišli, a hlboko sa poklonil.
„Je to milé, ale traja sú tu dosť zbytoční,“ podotkol priateľ.
Potom sme išli na večeru. V reštaurácii bolo viac personálu než hostí. Neúnavne nás obskakovali a sústavne prerušovali náš rozhovor úslužným dolievaním zeleného čaju. Zrazu sa priateľ rozhliadol po reštaurácii a ukázal na elektronický klavír v rohu miestnosti. Nikto na ňom nehral, a predsa sa klávesnica pohybovala v rytme klasickej hudby.
„Masa, hovoríš, že v Japonsku máte veľa zamestnancov, lebo Japonci si potrpia na prvotriedne služby. Na Slovensku síce nemáme taký perfektný servis, zato na každom klavíri hrá živý klavirista.“
Už som to v centre Bratislavy zažil aj ja. Je to veľmi príjemné.
Autor: Masahiko
