Keď počúvam reči o učiteľskom poslaní alebo pedagogickom majstrovstve zväčša už tuším, že bude treba niečo urobiť zadarmo, vtipkuje o svojej profesii stredoškolský profesor dejepisu z Gymnázia v Považskej Bystrici Juraj Smatana.
Učiteľskú profesiu, ktorou živí svoju rodinu už vyše desať rokov, považuje doslova za ekonomicky degradovanú.
„Možno to zaznie pateticky, ale na vzťahu učiteľ – žiak je niečo starobylé, posvätné. Podobne ako na vzťahu lekár – pacient, alebo kňaz – veriaci. Áno, môže nám napadnúť, že sú to všetko vzťahy mocensky nerovnovážne. Preto si musí poriadny učiteľ, lekár alebo kňaz pravidelne pripomínať, že je vlastne len sprostredkovateľom.“
Na slová o „poslaní učiteľa“ by sa malo podľa Juraja Smatanu na niekoľko rokov vyhlásiť moratórium. Podľa neho by nezaškodilo, keby sa učitelia aj učiteľky dokázali občas vyjadrovať spôsobom: „Nacvičila som vo svojom voľnom čase so žiakmi divadelné predstavenie, žiaden režisér by za to nezapýtal menej než desaťtisíc. Vyrobil som pre žiakov botanický atlas, hádajte, koľko stojí 40 hodín práce počítačového grafika? Nainštalovala som počas víkendu školskú počítačovú sieť, ušetrila som škole 30-tisíc korún.“
A ako po rokoch za katedrou vníma Juraj Smatana ženské zbrane študentiek? „Prirodzene, aj taká mladá dáma sa občas pokúsi pomôcť si, zvlášť, keď hrozí sólová trojka. Avšak žiadny normálny učiteľ tie pohľady, klopenia zrakov a mimovoľné odhadzovania neposlušnej kadere z čela neberie osobne.“
Na ulici sa musí maskovať
Učiteľ Jozef nechce zverejniť svoje priezvisko. „Viem, čo robím. Už teraz, keď dám žiakovi zlú známku, mám obavy večer vyjsť von. Sú takí, čo si myslia, že sú stredom sveta. Ak ich zle ohodnotením, môžem sa večer na ulici stretnúť s urážkami, nadávkami, oplzlosťami. Ozaj, nevedeli by ste mi poradiť, ako sa brániť, aby som sa nemusel maskovať?“
I napriek tomu Jozef, ktorý učí štvrtý rok, je v školstve spokojný.
„Vždy som to chcel robiť. Začínal som na základnej škole, teraz som prešiel na gymnázium. Učím matematiku a fyziku, som triedny a svoje povolanie mám nesmierne rád.“
Neuživil rodinu, odišiel
Keď som sa mal rozhodnúť medzi cudzími a vlastnými, rozhodol som sa pre vlastné deti, hovorí Peter Mládek, ktorý pred šiestimi rokmi po piatich rokoch učiteľovania školstvo opustil. Otvorene priznáva, že hoci to nebolo ľahké rozhodovanie, k odchodu ho donútila finančná situácia. Manželka bola na materskej a jeden plat na zabezpečenie rodiny, splácanie mladomanželskej pôžičky a stavebné sporenie nestačil.
„Deti boli ešte malé, ale už vtedy som si čoraz častejšie uvedomoval, že im neskôr nechcem na otázky, prečo niečo nemáme, odpovedať: lebo som učiteľ.“
Medzi učiteľmi na tom nebol najhoršie, ako perspektívny mladý pracovník mal tarifný plat zvýšený o tretinu.
„Môj nástupný plat v súkromnej firme bol vyšší, akoby som podľa vtedajšej tabuľky mal v školstve pri odchode do dôchodku po 27 rokoch praxe.“
Napriek tomu, že učiteľovanie ho bavilo, nemyslí si, že by sa ešte niekedy vrátil za katedru. Už by asi nenašiel odvahu postaviť sa pred desiatky detí. Pripúšťa však, že občas ho táto myšlienka pokúša.
Byť učiteľom je luxus
Dvadsaťpäťročný Daniel Sládek je akoby učiteľ zo starej školy. On totiž učí srdcom. Aj keď tvrdí, že byť učiteľom je luxus. „Ale som rád, že si ho zatiaľ môžem dovoliť.“ Je slobodný a býva u rodičov. Čo sa stane, až sa rozhodne osamostatniť, ešte nerieši. Je mu však jasné, že z platu učiteľa ani nezbohatne, ani neuživí rodinu.
„Som ideálny optimista, robím, čo ma baví a čomu som zasvätil vysokoškolské štúdium,“ hovorí. „Keď niekde poviem, že som učiteľ, stretávam sa s dvoma reakciami. Dakto sa zhovievavo usmeje, iný si poklepe po čele, či nie som blázon.“
Daniel učí druhý školský rok na bratislavskej základnej škole vo Vrakuni dejepis a slovenčinu. Teraz je aj triedny ôsmakom.
Daniel: „A to je teda riadna fuška. Sú v najhoršom veku, majú problémy sami so sebou, hľadajú sa. Zaujať ich na hodine je niekedy nad ľudské sily. Vedia ma vytočiť, naštvať, sú nevďační… A predsa ich mám rád. Keď zafunguje spätná väzba medzi učiteľom a žiakom, je to úžasný pocit.“
Ako mladý muž má Dano pred kolegyňami výhodu. „Chlap za katedrou je pre tie decká taká rarita, že ma často oslovia pani učiteľka. Normálne ich musím napomínať, tak majú zafixované, že sa stretávajú prevažne so ženami.“
Dano si myslí, že deti na základnej škole doplácajú na to, že ich učí tak málo mladých mužov. „Toto je iná generácia školákov, ako sme boli my. Oni už vyrastajú v nových pomeroch, sú nezaťažení bývalým režimom. Majú iné možnosti a využívajú ich. Potrebujú učiteľov, ktorí sú pre nich aj partnermi. S ktorými môžu prekonzultovať problémy s počítačovými hrami, mobilmi, ktorí vedia surfovať po internete.“
Nemrzí ich, že nevedia pravopis. Majú dojem, že to za nich zvládne počítať. Nečítajú knihy, lebo dávajú prednosť televíznym novelám. Nedajú si na ne siahnuť. Dajú sa nahovoriť na vlastivedný výlet s prednáškou o Štúrovcoch pod podmienkou, že ho skončia návštevou Auparku. Neprekáža im prázdna trieda bez kvetov.
Daniel Sládek ich má pripraviť pre život. A niekdy sám nevie, ako.
Učiteľovanie je aj o tom.
