Elena Vacvalová vraj nechce vyskakovať na javiskách až do smrti. Do budúcnosti má v zálohe zvieratá a písanie.
FOTO SME – PAVOL FUNTÁL a DESANA DUDÁŠOVÁ
Už dvadsať rokov stojí na pódiu a rozosmieva ľudí. Napriek tomu sama o sebe hovorí, že je veľmi precitlivený, nostalgický človek. Nemá rada slnečné dovolenky pri mori, naopak, miluje jeseň, keď začína z komínov stúpať dym. Tvrdí, že nie je ambiciózna a absolútnou prioritou je pre ňu rodina. Humoristka Elena Vacvalová, známa najmä z televíznych relácií aj Múdry schybí, Dereš a Ružové okuliare.Spolu s Oliverom Andrásym sa na poli humoru, satiry úspešne pohybujete už dvadsať rokov. Čo je pri tom vašou hlavnou motiváciou?
,,Teraz neviem, či všetkých čitateľov nesklamem, ale – motiváciou sú, samozrejme, peniaze. Lebo, nech sa na mňa nikto nenahnevá, každý z nás potrebuje z niečoho žiť. Treba pracovať, aby som pomohla zabezpečiť rodinu. A keďže mám vzácne šťastie, že mi dávajú peniaze za to, čo ma baví, obe polohy sa viacmenej vyrovnávajú. Hoci, keby sa ma niekto spýtal, či by som vedela robiť aj čosi iné, pokojne poviem áno. Dokonca viem celkom presne, čo by to mohlo byť.“
Prezradíte to?
,,Nemôžem. To by som vyzradila svoje know-how. Poviem iba toľko, že by išlo o zvieratá. Takže z toho asi veľmi nezbohatnem.“
A písanie poviedok? Raz ste mi povedali, že práve pri tom sa cítite mimoriadne slobodne. Hoci vám iba málokto verí, že nie sú ani humorné, ani vtipné. Platí to ešte?
,,Ale áno. Teraz najradšej píšem listy a keďže mám vonku zopár kamarátov, sú určené najmä im. Nejde v nich však o to, čo som robila včera a predvčerom, ale o moju, tak trochu literatúru bežného života. A keď už naozaj vymýšľam, potom ide o totálnu nostalgiu. Myslím si, že keby som dala tie veci niekde prečítať anonymne, určite by si ich čitatelia ani vo sne nespojili so mnou. Možno by dokonca netipovali ani ženu. Vidíte, tak hlboko som klesla. Je to však moja trinásta komnata, ktorú si strážim. Raz som však tie svoje depresívne listy čítala počas literárneho večera s Dadom Nagyom a poslucháči, najmä vysokoškoláci, sa ma potom pýtali, prečo nepíšem práve takto.“
Aj pre vás teda platí to, čo o mnohých komikoch – na tvári ľahký smiech, hlboký v srdci žiaľ?
,,Čo ja viem? Asi nie je celkom možné zbaviť sa toho, s čím sa človek narodil. A ja som v podstate naozaj veľmi precitlivený, nostalgický dažďový človek. Chcete príklad? Na rozdiel od väčšiny ľudí nemám rada slnečné dovolenky pri teplom mori. Zo všetkého najviac milujem jeseň. Čas, keď cítiť, ako v záhradách hnijú jablká, keď sa začína dymiť z komínov. Vtedy prídem domov, zapálim si všade sviečky, zatiahnem rolety. Takže, možno som niekto celkom iný, ale možno aj preto je dobre, že robím, čo robím. Keby som totiž bola taká neustále, neviem si predstaviť chlapa, čo by so mnou dokázal žiť.“
V septembri sa prestala vysielať vaša relácia Ružové okuliare. Nie je vám za ňou smutno?
„Zastavili ju bez toho, aby sa ma aspoň niečo spýtali. Hoci sa dobre vedelo, že s okuliarmi chcem skončiť v decembri aj sama. O to viac ma tešila moja nominácia a ocenenie, ktoré som získala v kategórii zabávačov od divákov Televízie Markíza. Myslím si, že bolo istou odmenou práve za „okuliare“. Potešilo ma, že ma diváci dokázali prijať aj v inej polohe ako doteraz. Práve táto poloha je mi možno najbližšia.“
Akú polohu máte na mysli?
,,Relácie s Oliverom robím s radosťou, ale sú to najmä jeho ‘deti‘. V Ružových okuliaroch som bola viac sama sebou. Predstavovala som v nich známe manželské dvojice – čiže neboli ani o politike, ani s politikmi. Zatiaľ čo Oliverovi je najvlastnejšie práve to.“
Čo chystáte namiesto okuliarov?
,,V najbližšom čase určite nič. Aj táto relácia vznikala postupne, a vlastne neplánovane. Nedokážem sa totiž posadiť k počítaču a povedať si, vymysli niečo, od februára vysielaš. Ja dostanem základný nápad napríklad tak, že sa mi pokazí auto, idem do Košíc vlakom, tam sa dám s niekým do reči a dotyčný povie čosi také, že to bude stáť aj za televízny projekt. Alebo možno príde ponuka, ktorej nedokážem odolať.“
To neznie príliš ambiciózne.
,,Ja som ani nikdy veľmi ambiciózna nebola. Neviem, či je to dobre, alebo zle, ale je to tak. Možno to vyplýva z faktu, čo je pre koho podstatné. Napríklad Oliver je obrovský pracant, ktorý však preto trávi v rodine oveľa menej času ako ja. Pre mňa je zase absolútnou dominantou rodina a až keď mám tam všetko v poriadku, viem pracovať – a dobre. Ale byť v práci preto, že sa tu chcem stať prvou, najlepšou? To nie.“
Čo robíte, aby ste boli aj v práci, aj v rodine s dosiahnutými výsledkami spokojná?
,,Pozrite sa. Relácie Dereš a Aj múdry schybí sa usilujem robiť čo najlepšie, no kto pozná situáciu, vie, že som iba Oliverovou druhou rukou. Dúfam aspoň, že pravou. Na vystúpenie sa pripravím, ako najlepšie viem, no stále ide iba o niekoľko dní skúšok a nakrúcania. Kým Oliver je aj autorom scenárov a sedí v strižni. Čo je však podstatné, ja som rada, že je to tak. Lebo to, čo robím, mi stačí, a nemusím stíhať za každú cenu oveľa viac. Nech aj finančne strácam. Iste to robím aj preto, aby som ľuďom nezovšednela, no najmä, aby som tak získala viac času pre seba, svoju rodinu. Pre mňa je napríklad úplne posvätný víkend.“
Ako ho trávite?
„Žiadne, ideme na tri dni do Benátok. Chcem byť iba s ľuďmi, ktorých mám rada, hrabať sa v záhrade, prejsť sa so psom pri Dunaji, vyraziť si s dcérou na nákupy a potom večer všetci do kina. Navyše, dobre viem, že keď mám také pohodové dni za sebou, budem počas celého týždňa schopná ísť na plný plyn. Preto, keď mi Oliver povedal, že Aj múdry schybí sa bude nakrúcať v nedeľu, až ma pichlo pri srdci. Podobne, ako keď sa ma 23. decembra spýta, či by sme si ešte do konca mesiaca niečo trebárs ‘nepredpripravili‘. No ale možno aj práve preto sme tých dvadsať rokov vydržali spolu. Lebo sa stále jeden druhému čudujeme, ako ten druhý môže takto žiť.“
Vyzerá to, že ste takmer domácky založená žena.
„Ja som už veľakrát povedala, že ženino miesto je predovšetkým doma, v rodine. Je to dokonca jej prirodzená povinnosť. Žena ‘vznikla‘ najmä preto, aby porodila dieťa, vytvorila mužovi podmienky, aby mohol spokojne žiť, pracovať. A až potom by mala hľadať realizáciu v zamestnaní. Ja som živým dôkazom, že sa to dá. Verte mi, že doma robím všetko ako ostatné ženy. Iba nemám toľko času ako tie, ktoré sú z práce späť už o tretej či piatej poobede. Mám síce jednu pani, ktorá mi pomáha s upratovaním, ale to najmä preto, aby som sa ja mohla hrabať v záhrade alebo sa motať v kuchyni.“
Čo však s tým večným ,,musím“ ísť nakupovať, variť?
,,Po prvé, slovo musíš som vylúčila zo svojho slovníka, a po druhé, ja som doma tak rada, že mi žiadne domáce práce náladu nepokazia. Zapálim si sviečky, pustím džez, vynesiem nákupy, nalejem si dobré suché červené víno. Vtedy je naozaj radosť variť a navyše pre ľudí, ktorých máte radi. Možno nie som celkom v poriadku, ale čo mám robiť, že sa teším, aj ako budem prať? Tajne dúfam, že sa niečo z tohto môjho ‘postihnutia‘ prenesie aj na dcéru. Aby pochopila, že nech robí čokoľvek, podstatné je, aby mala svoj súkromný svet.“
S Oliverom Andrásym ste priniesli relácie, ktoré si našli milióny divákov a poslucháčov. Uvažujete aj nad tým, čo ďalej?
,,Povedala by som, že existuje jeden klasický proces. Keď ste mladí a zdraví, chcete svojím spôsobom ‘poriešiť‘ celý svet. Časom pochopíte, že to nie je také jednoduché a nakoniec si poviete, nech štafetu prevezmú mladí. Nie, že by ste potom chceli byť celkom bez práce. Ale už si hľadáte nejakú pokojnejšiu polohu, prípadne sa začnete orientovať celkom iným smerom. Ani ja a zrejme ani Oliver nechceme, ako zvykneme hovoriť zo žartu, vyskakovať na javiskách až do smrti. Momentálne však máme ešte stále v sebe nejakú energiu a ešte stále veríme, že sme v tejto oblasti nepovedali posledné slovo. A potom? Ako som už vravela, ja mám v ‘zálohe‘ zvieratká a písanie a Oliver, ako som ho nedávno počula vyhlásiť v rozhlase, začne konečne so svojím vysnívaným rentiérstvom.“
Autor: Jana Lukáčová
