ori pýtali, či by prijal post ministra vnútra, ak by mu bol navrhnutý. Povedal, že sa necíti na to stopercentne ho zastávať, a tak by ho nezobral. Normálnemu človeku, vychovanému k zodpovednosti, sa to zdá samozrejmé, že by post odmietol po takomto sebazhodnotení. Nie však dobrodruhovi, ktorý nemá „na to“, a napriek tomu dychtí po poste, honore, peniažkoch, moci. Kiež by pouvažoval náš občan o tejto banalite, „každodennej maličkosti“. Táto „maličkosť“ má veľký dosah všade: v spoločenskom, ekonomickom i duchovnom živote národa.
Tak lekár, ktorý sa „necíti“ na miesto primára, by sa naň nemal natískať. Učiteľ šplhať na post riaditeľa. Občan na post poslanca. Poslanec na post ministra. Robotník na post vedúceho. Teda, každý by si mal zvážiť ako Lipšic, odkiaľ-pokiaľ, kde a kam vo svojom osobnom živote. Kto si dnes zráta, na čo stačí, kde má silné či slabé miesta?
Veľkou skúsenosťou s týmto úslovím, zároveň i skúškou zodpovednosti v nedávnej minulosti, za komunistickej diktatúry, bola pre niektoré mnohodetné matky voľba, či zostať doma, aj keď to zotrvanie „len“ v domácnosti, či ako sa vtedy znevažovalo „len pri vareške“ - bolo pritvrdé. Ak mama zostala pri deťoch, považovala sa za ulievačku, znevažujúcu posvätnosť ikony pracujúcej ženy-funkcionárky-robotníčky, div nie provokatérku či nezodpovedný živel, príživníčku. A to len preto, že zodpovedná žena nechcela byť nepodarenou zamestnankyňou i nanič materou. Mnohé zo žien sa rozhodli pre materstvo a neoľutovali toto svoje rozhodnutie. Vychovali pokojné deti, ktoré sa vedia zaradiť na tú správnu stranu života, života v pravde. Deti sú spokojné, matky sú spokojné s deťmi. A spokojnosť je po zdraví najdôležitejšia, najcennejšia.
Šuster, drž sa kopyta - ako ťa učila tvoja mama. Rob to, čo máš, a na čo máš. Nestrkaj nos a ruky tam, kde ti neprináleží. Ak si zodpovedný, rozvážny, potom si na svoj štít môžeš spokojne napísať to úsmevné, čo po tieto dni čnie na vozidle autoškoly v bratislavských uliciach: Netrúb, robím čo môžem! O tom je zodpovednosť i charakter každého občana. Toho bežného, i toho „najvyššieho“.
MAGDA KOTULOVÁ, Bratislava
