Ak pacient cíti neochotu lekára, príde k nemu iba nevyhnutne. V článku sa argumentuje aj tým, že veľa občanov nemá ani založené zdravotné karty u stomatológov. Autorom uniklo napríklad to, že v mnohých menších mestečkách jednoducho už zmluvní stomatológovia majú plné stavy a nezmluvní lekári nie sú ochotní zakladať zdravotnú dokumentáciu a idú s platbou na ruku.
Iným problémom je kvótovanie počtu lekárov na počet obyvateľov. Pacient môže raz za pol roka zmeniť svojho lekára. Kam však pôjde, keď dobrý lekár už nie je schopný priberať nových pacientov a iný lekár nemôže prísť do daného obvodu. Pacient naďalej musí zostať u pôvodného lekára. „Nevzťah“ nezmluvného lekára verzus poisťovňa tiež neprimerane zasahuje do zmluvného vzťahu pacient-poisťovňa. Pán minister Kováč sľúbil v predvolebnej kampani okamžite napraviť tento atavizmus, ale akosi sa mu už do toho nechce.
Prehodnotil by som napríklad zmluvy lekár-zdravotná poisťovňa, a poisťovňa nech prepláca lekárom výkony iba na základe zmluvy pacient-poisťovňa a pacient-lekár. Na to je potrebné vypracovať štandardy výkonov, ale ani lekárom sa do toho nechce. Ich snaha o zvýšenie platov by mala ísť spolu aj s takouto koncepciou. Potom by to bolo fér.
Lekárom by som zákonne uložil nevyhnutnosť poistiť sa proti prípadným poškodeniam pacientov (čudujem sa nemocniciam, že o to nebojujú, aby sa aj lekár hmotne podieľal na prípadnej zodpovednosti za svoj zlý výkon). Poisťovne by potom sledovali úspešnosť lekárov výškou poistného až po neuzatvorenie zmluvy s často chybujúcim lekárom, ktorý im odčerpáva značné finančné prostriedky za zlé výkony. A tu pacient opäť narazí na „reálnosť“ žalovať lekára alebo nemocnicu. Táto možnosť je, ale iba v deklaratívnej polohe. Ktorý „obyčajný“ pacient (napríklad 70-ročná babka) sa domôže práva? Takáto zdravá atmosféra by riešila i prezamestnanosť prirodzeným spôsobom.
Iba okrajové prípady z vlastnej skúsenosti: pacientovi pred siedmimi rokmi v Bratislave operovali srdce (by-pas). Pred mesiacom zase v Martine chronické upchávanie žíl na dolných končatinách. Pacient hovoril lekárom už pätnásť rokov, že má kŕče v nohách. Špecialisti zo Žiaru nad Hronom, Banskej Bystrice, Bratislavy i obvodní lekári sa tým nezaoberali. Záver z Fakultnej nemocnice v Martine: Stav je už neoperabilný pre dvadsaťročné zanedbanie liečby vysokého cholesterolu (zisteného aj zo zdravotnej dokumentácie) a nasadenie liečby na zníženie cholesterolu. Doteraz to „uniklo“ pozornosti približne desiatim lekárom (obvodným, internistom, kardiológom, cievnym, urológom…). Čo k tomu dodať? Koho brať na zodpovednosť?
Pacient požiada o potvrdenie „cestovného“ pre poisťovňu, ale nemocnica má tlačivá iba jednej poisťovne, ktoré v inej neakceptujú. Alebo lekár predpíše tomu istému pacientovi liek s upozornením doplácania naň. Pacient ide do lekárne a magistra (keďže je známa) mu povie, aby šiel opäť k lekárovi a nech mu predpíše ten istý liek, ale vo väčšom balení, za ktoré sa pripláca o dve tretiny menej. To sú tie problémy, a nie pohodlnosť pacientov. Tí sa „nachodia“ až-až!
Keď ide občan k lekárovi, lekár mu vo väčšine prípadov urobí iba to, o čo pacient požiada. Lekár nezhodnotí celkový stav, a už vôbec nekomunikuje s pacientom.
Keď sa hovorí o lekároch, úradníkoch či sudcoch, vždy sa končí optimisticky, že nie všetci sú rovnakí. Zabudne sa konštatovať, že výnimka potvrdzuje pravidlo.
IVAN JÁNYI, Modra
