Dai Sijie. FOTO - AP

Keď Mao Ce-tung v šesťdesiatom siedmom vyhlásil kultúrnu revolúciu, zatvárali sa univerzity a absolventov vyšších škôl posielali na „prevýchovu“ na vidiek. Tam ich mali prevychovávať roľníci a komunisti. Dvoch mladistvých hrdinov románu Balzac a malá čínska krajčíročka vyslali v roku 1971 do odľahlej horskej dediny, hoci mali za sebou len tri roky na vyššom stupni. Vyhnali ich do hôr pre ich reakčných rodičov. Rodičia rozprávača aj jeho priateľa Lua boli lekári obvinení z meštiactva. Luo a rozprávač sú ešte mladí a o to ľahšie, bez reptania, aj keď nie odovzdane, sa prispôsobia svojej úlohe pokusných králikov „tohto obrovského ľudského experimentu“. Veľmi im pritom príde vhod jedno dievča a jeden okuliarnatý mladý muž.

Dievča, podľa ktorého sa román napokon volá, je dcérou krajčíra, „okuliarnik“ synom poetky, tiež prevychovávanej na vidieku. Okuliarnik vlastní tajomný kufor, v ktorom Luo a jeho priateľ správne tušia zakázané knihy, po akých prahnú, pretože „keď sme sa konečne naučili plynne čítať, už nebolo čo“ okrem Maových spisov. Nakoniec získajú, po čom tak vášnivo túžia: „Ba-er-za-ke!“ Toľko výkričníkov, koľko by bolo treba na vyjadrenie ich radosti z Balzacovej Ursule Mirouet, sa do znakového písma ani nedá dať.

Balzac, Flaubert, Dumas a tak ďalej, sú jednou témou. Druhou je Luova láska k malej krajčíročke, ktorá sa rada nechá ľúbiť aj poúčať. Počúva, keď jej rozprávajú romány, aby sa „vzdelala“, a pritom sa naučí viac, než dvom chlapcom môže byť milé, lebo na rozdiel od nich sa osamostatní a ku koncu románu na ich veľkú bolesť odíde z hôr do mesta. Dai Sijie si vymyslel zábavnú formu, ako nám povedať niečo o vplyve literatúry na naše životy.