FOTO – ARCHÍV
Nečudo, obaja boli stolní tenisti, otec obranár, mama útočníčka, a tak pri nich mohla trénovať oba štýly v tomto športe. Postupne sa stala jednou z najlepších v Európe, o ktorej sa hovorilo, že ma „zlatú ruku.“
Zo Stodu do Prahy
Narodila sa v malej dedinke Stod neďaleko Plzne. Po čase sa rodina presťahovala do Mariánskych Lázní a Ilona hrávala za Karlove Vary. „Mala som asi talent v ruke. Keď som po prvý raz chytila raketu do ruky, vrátila som otcovi prudkým smečom loptičku. On pozrel na mamu a vraví: Budeme Ilonu učiť pinčes.“ Ilona spomína, že otec bol na ňu „ras“. „Hrávala som dennodenne. Keď prišli do zotavovne v Mariánskych Lázňach rekreanti a hrali stolný tenis, otec vyhliadol najlepšieho z nich na sparringpartnera,“ vraví Ilona. V K. Varoch vedeli, že jej talent časom presiahne hranice západných Čiech a mesta. Často tam chodil ústredný tréner Václav Ostravický a v roku 1966 charakterizoval dvanásťročné dievčatko s rýchlou rukou takto: „Má obdivuhodný bekhend. A navyše je bojovníčkou. Keď sa jej nedarí, vystrčí bradu, zatne zuby a pustí sa do boja. Nerada prehráva ani Človeče, nehnevaj sa, a to je pre športovkyňu vzácna vlastnosť.“
Po čase prešla Ilona do Stadiónu Žižkov, v roku 1967 hrala na MS v Štokholme a bola členkou bronzového družstva. „Nejako som si to neuvedomovala. Pre mňa bolo najdôležitejšie, že som sa dostala do tímu a že som hrala.“
Finále bez nervov
Krst ohňom vyšiel na jednotku, ale repríza o rok na ME dokonca na jednotku s hviezdičkou. Ilona Voštová sa v štrnástich stala vo francúzskom Lyone majsterkou Európy vo dvojhre a štvorhre a pridala bronz z družstiev. „Dovtedy s ňou nik nerátal. Experti krútili hlavou, je to síce talent, ale nejaký rok si ešte musí počkať. Ilona v štrnástich také reči nebrala do úvahy. Nevedela, čo sú to nervy, alebo predštartovná horúčka. Zobrala raketu a búšila do loptičky, hoci ju o pár minút čakalo semifinále,“ spomína vtedajší reprezentačný tréner Ivan Andreadis.
V boji o finále prehrávala s Ruskou Grinbergovou 0:2, ale obrátila na 3:2. „Rada som hrala proti útočným typom, sama som tento štýl vyznávala. Pomáhal mi výborný reflex a rýchla ruka. Nerada som hrala proti obranárkam. To som musela mať náladu a veľkú trpezlivosť,“ spomína Ilona. Vo finále ju čakala Zoja Rudnovová, ktorá hrala ázijským štýlom a bola najlepšia v Európe. „Bola som veľmi pokojná. Po zápase ma všetci objímala a ja som sa len pozerala a vravela, čo je toľko kriku, veď som vyhrala len ďalší zápas. Neuvedomovala som si, aká je to sláva. Možno ani dnes to úplne nevnímam.“
Medzi Číňankami
V roku 1970 v Moskve jej Rudnovová prehru vrátila. Ilona bola strieborná. Také medaily neuznávala, ani štvrté miesta, na tie sa vraj zabúda. Na jedno tretie miesto spomína rada, hoci cesta za ním bola strastiplná. „V roku 1971 sme cestovali na majstrovstvá sveta do japonskej Nagoje. Päť a pol dňa. Najskôr letecky z Prahy do Moskvy, odtiaľ lietadlom do Chabarovska. Nasledovalo 24 hodín vlakom do Nachodky, potom ľodou, v ktorej sme zažili parádnu búrku. A potom od nás chceli ešte výsledky,“ smeje sa Ilona. Vtedy sa vklínila medzi trio skvelých Číňaniek. Bola tretia na svete a nikto nevedel, kde leží Stod, ale všetci dokonale skloňovali meno a priezvisko Ilony Uhlíkovej.
Pri cestách zažila veľa radosti, ale aj strachu. Strach mala aj rodina o ňu. Dnes sa nad tým usmieva, ale vtedy jej vraj do smiechu nebolo. V auguste roku 1968 sa hrali juniorské majstrovstvá Európy v Leningrade. „Všetci tam na nás strašne nadávali, pľuli. My sme nevedeli, čo sa deje. Boli sme pre nich kontrarevolucionári, pričom oni boli okupanti,“ spomína Ilona.
Rebelka s raketou
Odmalička si uplietla na seba bič v podobe rýchlo získaných úspechov. Potom na ňu vyvíjali tlak, že musí vyhrávať. „Predstavitelia zväzu mi hovorili, že ak nebude prvé miesto, medaila, nebudem ani ja. Nepáčilo sa mi to, ale brala som to v pohode, lebo som bola stále na výslní. Na sústredeniach sa určilo, kto má v čom získať aký kov a ak sa tak nestalo, chápalo sa to ako obrovský neúspech a vyvodzovali sa dôsledky. Bola som taký rebel, každému som povedala, čo si o ňom myslím. Zo svojej pozície som si to mohla dovoliť,“ spomína. Po jednom medzištátnom zápase, v ktorom vyhrala, si sadla do reštaurácie oproti vtedajšiemu predsedovi zväzu, objednala si pivo, zapálila cigaretu a predseda, inak prísny, ani nemrkol okom, keď mu fúkala dym zo spartky do tváre.
Nesplnený sen
Všetko sa jej to vrátilo neskôr, keď končila s kariérou. Pre podobné prehrešky a s nimi slabšie výsledky musela ukončiť kariéru. V roku 1983 chcela ísť hrať do Nemecka, ale nedostala sa tam. „Brala som to ako podraz po všetkom, čo som dokázala. Plno iných mohlo odísť, ja nie. Mala som všetko vybavené, čakala som len na súhlas zväzu, pre ktorý som hrala. Neprišiel.“
Chvíle po tom považovala za malý šok. „Roky som bola v kolotoči za stolom. Teraz som zostala bez práce. Najskôr som sa zamestnala na pošte. Doručovala som poštu, bola som pri priehradke a v hlavnej pokladnici. Upratovala som po maliaroch, aby sme mohli vyžiť. Snažila som sa nejako pretĺcť. Mám dve ruky a roboty sa nebojím.“
Mrzí ju, že nezískala olympijský kov, ale vtedy stolný tenis nebol olympijským športom. Možno by za to čosi kvaplo. Z titulov nemala veľa. „Teraz by som to vedela inak zúžitkovať. Za titul majsterky Európy som dostala dvetisíc korún. Za bronz zo svetového šampionátu o tisícku menej.“
Dnes myslí predovšetkým na rodinu. Na stolný tenis nezanevrela, hoci obdobie po zamietnutí žiadosti o zahraničie bolo veľmi emotívne. Žije v rodinnom domčeku v Kunraticiach s dcérkou Marcelou a druhým manželom Pavlom Motlíkom.
FOTO – ARCHÍV
