Ján Ťapák - sochy. Galéria mesta Bratislavy. Pálffyho palác. Potrvá do 13. 10.
„Sochárova téma i jeho výtvarná poetika je daná jeho bytostným spojením s prírodou. S tou ozajstnou, nenarušenou prírodou, ktorá si uchovala svoju podobu, pôvodné poslanie, silu,“ píše v katalógu k výstave jej kurátor Fedor Kriška. Sochy Jána Ťapáka tieto slová napĺňajú. Komunikujú, vťahujú diváka do svojho sveta, rozprávajú príbeh autora.
„Nechcem však tento príbeh dorozprávať,“ hovorí sochár. „Nedávam sochám koncovku, ale snažím sa ich ponechať otvorené.“ Kolekcia vyše tridsiatich sôch z posledného obdobia stráca svoju popisnú linku. Ján Ťapák ich rád ponára do tajomstva, vonkajší tvar zostáva v polohe tušeného. Autora zaujíma vnútorný život sôch. Tam sa odohráva pohyb, v ktorom divák môže odhaliť nové vzťahy. Vnútorný svet ako zrkadlo umelcových túžob, ktoré vyťahuje na povrch. Zelený chrám, Pred bránou, Tušenie Tibetu, Čakanie na svetlo, Osobitá, Kamenné oko - plastiky ako kombinácie dreva, bronzu, kameňa, ale najmä vrstvenie času a nánosov ľudskej pamäti. Ťapák sa nikdy nezabúda pozrieť dozadu, pretože „len vtedy sa dá pozrieť dopredu“. Aj preto vystavil zopár starších diel (napríklad Vozataj z roku 1991), aby pripomenul svoj vývoj. Sprievodné kresby sú zase plošným hľadaním sochárskeho tvaru. Sú spontánnym záznamom, ktorý tlačí umelcove myšlienky dopredu.
Sochy Jána Ťapáka sú príťažlivou správou o stave vnímavého pozorovateľa života, ale i denníkom o nachádzaní tušenia súvislostí. Neskĺzava do lacnej etikety vyblýskaných foriem, jeho snahou je zistiť mechanizmus života sochy. Sochy Jána Ťapáka sú cestou bežca na dlhé trate.
HODNOTENIE: ***** ĽUDO PETRÁNSKY
FOLKLÓR : Buena Vista Lúčnica
Lúčnica a deti. 3. a 4. október
Hlavným hrdinom filmu Vima Wendersa Buena Vista Social Club je sloboda, umenie a vitalita starých kubánskych hudobníkov. Lúčnica a deti a Buena Vista majú spoločný druh humoru a strhujúcu hudbu, ktorá vás núti vstať zo stoličky. Kubánci spievajú o Tule, ktorá zabudla na noc zhasnúť sviečku a teraz jej horí izba a horí jej dom a treba zavolať hasičov. Rýchlo hasičov, lebo Tula si išla ľahnúť a nezhasla sviečku. Slovenská Tula zasa pozerá najprv tragicky do mútnej vody Dunaja, aby zistila, že žiaden frajer nestojí za to, aby ona taká šumná doňho skákala. Tragikomickosť vystupuje aj v texte Ja som sa neženil/ ľudia ma ženili a Zasadil som čerešničku/ vyrástli mi dve/ už je s tebou/ moja milá/ zle.
Jedným z vrcholov je dlhá pieseň o maku. Text, hudba a tanec vzdávajú hold jeho omamným účinkom. Na tento motív v slovenskej ľudovej tvorbe narážame často. Tanec a pieseň má tri časti: Pýtala sa dcéra matky ako sejú mak/ pýtala sa dcéra matky ako kvitne mak/ pýtala sa dcéra matky ako jedia mak. A ako je v ľudových piesňach zvykom, matka vždy odpovedá: tááák, táák. Takto jedia mak a tanečnice na pódiu v mihu pospia. Elegantne sklonia šije - slovenské labute na makovom jazere.
Vtip, elegancia a modernosť pohybu prevládala nielen vo vystúpeniach dospelých lúčničiarov, ale aj detí. Niečo jemne koketného, lolitkovského je v plavnom, ale nekompromisnom pohybe, akým malé dievčatá ovinú ruky okolo paží dospelých mužov. A neurčitý prísľub budúcej lásky dajú dospelé tanečnice malým partnerom, keď ich zdvihnú a vyložia na stolčeky, aby na nich dočiahli. Viaceré moderné tanečné súbory a pohybové divadlá v súčasnosti preferujú nahotu tanečníkov, aby tak zdôraznili prirodzenosť ľudského tela, pohybu, erotiky, slobody. Lúčnica a jej deti sú dôkazom, že voľnosti, prirodzenosti a dynamike tanca neprekážajú deti, folklór ani kroje.
HODNOTENIE: ***** JANA PARKROVÁ
FILM: Taliani neznášajú čínsku kuchyňu
Chlieb a tulipány (Pane e tulipani). Taliansko 2000. Réžia: Silvio Soldini. Hrajú: Lucia Maglietta, Bruno Ganz
Rosalbe sa najskôr rozbije tanierik so slniečkom na dva kusy, potom jej spadne do záchodovej misy obrúčka, a keď sa vráti z WC na odpočívadle, autobus s nervóznym manželom, deťmi a inými príbuznými je preč. Rosalba autostopom a rôznymi okľukami skončí v Benátkach, kde u anarchistického kvetinára Graziu konečne bude môcť naplniť pravé poslanie a v islandskom čašníčkovi so srandovnou taliančinou, Fernandovi, nájde muža, pre ktorého ženy nie sú len príponou k slovu upratovač.
Aby sa Chlieb a tulipány dostali za hranice Talianska, potrebovali kopu cien, návštevnosť a prítomnosť známeho herca - v tomto prípade je ním Bruno Ganz. Ale aj tak tu vidieť, prečo skvelé talianske filmy posledných dvadsiatich rokov tak ťažko prerážajú do zahraničia: sú veľmi regionálne.
Rosalba sa v Benátkach pýta na reštauráciu a povedia jej čínsku krčmu hneď za rohom. Keď má stále neistý pohľad, tak jej odporučia ristorante Marco Polo o tri rohy ďalej. Ak nevieme, že Taliani zo všetkého najviac neznášajú čínsku kuchyňu, nemáme šancu prísť na to, v čom je vtip. Ďalším poschodím tej zložitej anekdoty je Marco Polo. Keď sa totiž v Marcovi Polovi Rosalba zoznámi s Fernandom, on čínsku kuchyňu vychváli ako vrchol všetkých kulinárskych pôžitkov - je to precízne budovaná pointa o láske k tomu, čo je vlastné, ako o maskovanom strachu z cudzieho a hrôze z dobrodružstva.
Film len tak hýri takýmito narážkami, ale nie je to zas až také dôležité. Svet Chleba a tulipánov Silvia Soldiniho je zakotvený v jasne danej talianskej skutočnosti, ale vyvinie sa z neho na paralelný vesmír: svet možného. A toto možné je tu filmovo úplne reálne. Film nehovorí o premenách, ale sám jednou premenou je. Krásnou, láskavou a veľmi, veľmi smiešnou.
HODNOTENIE: **** ANDREA PUKOVÁ
