rocková kapela The Last Days Of Jesus hrala v júni na wave & gothic festivale v Lipsku na hlavnom pódiu a aj prvý album Arma Christi vyšiel u nemeckej firmy Alice in… Tretí - prvý oficiálny album - vyšiel nedávno na značke Monitor EMI.

Rozprávame sa s gitaristom, ktorý si hovorí PSYCHO FEŠŠY.

Prečo máte všetci v kapele pred menom slovo psycho?

„Lebo album sa volá Songs From The Psycho TV. Je to televízny kanál v ľudskej hlave, kde sa odohrávajú veci, aké chceš, môžeš byť tým, čím chceš. Jedna zo skutočností je totiž vnútri tvojej hlavy a druhá tá vonkajšia realita - tiež pekné psycho.“

Neobvinila vás cirkev, že v názve kapely spomínate Ježiša?

„Nie sme protikresťanská kapela, to v žiadnom prípade. Skôr sme mali problémy s tým, či nie sme nejakí jehovisti, prípadne satanisti. Akoby medzi tým nemohlo nič byť. Nechceme nikoho uraziť.“

O čom spievate?

„Najlepšie si je prečítať texty, ani tie však nesmiete brať doslova - pohybujú sa v rovine symboliky a narážok, ktoré ľahko pochopíte. O veciach z reality, aj o tých, odohrávajúcich sa v hlave.“

Štýl vašej hudby je na Slovensku menšinový…

„Na Slovensku je každý štýl okrem hlavného prúdu menšinový. Nehráme však až taký menšinový žáner, že by nás ľudia nemohli pochopiť.“

Bránite sa označeniu gothic rock?

„Nie. Radíme sa ku gotiku v tom starom význame, ako je formácia Bauhaus, vychádzame z postpunkovej vlny. Nedávno na festivale v Lipsku sme zistili, že novým kapelám chýba ten zmysel pre humor a sebairóniu, berú sa strašne vážne.“

Potrebuje gotická kapela dávku nadhľadu?

„Určite. Človek, keď chce žiť, musí mať dávku nadhľadu, inak by bol v kuse v depresii. V našej hudbe je, na rozdiel od tých novších kapiel, nádych humoru.“

Myslíte, že máte fanúšikov aj mimo Bratislavy, kde sa robia špeciálne „gothic párty“?

„Hrali sme v Trnave, v Žiline máme vybavený koncert - no neobmedzujeme sa len na fanúšikov, myslím, že môžeme osloviť aj iných ľudí, a to nemusia počúvať práve gothic rock alebo Marlyna Mansona.“

Ale v zahraničí ste známejší. Ako vyzerá tamojšia scéna?

„Tá funguje po kluboch, tam to žije. Na festivaly príde aj dvadsať - tridsaťtisíc ľudí.“

Prečo ešte hráte tu?

„Stále rozmýšľame, že sa presunieme, ale to je zložité. Aj tam sa musí človek niečím živiť. Na jeseň však plánujeme zopár koncertov, rysuje sa Írsko, Anglicko, Belgicko, Francúzsko. Viem, že v Čile je silná základňa priaznivcov, hrajú nás tam rádiá…“

Čo všetko patrí k tejto scéne okrem „psycho hudby“?

„Nechcel by som to zhrnúť do čierneho oblečenia a čierno zafarbených vlasov, hoci ľudia, ktorí si hovoria gotici, väčšinou takto vyzerajú. Isto k tomu patria všetky tie reťaze, putá, roztrhané pančuchy a koža ako pozostatok punkového imidžu, ale fanúšikovia niekedy vyzerajú oveľa divokejšie ako kapely. Gothic je však o štýle života a myslení.“

Takže na pódiu vystupujete normálne oblečení?

„Ale kapela by mala mať nejaký imidž, diváci na koncertoch nechcú pozerať na niekoho, kto je oblečený, akoby bol na zemiakovej brigáde. Aj obal predáva a ak sa niekto dobre cíti v koži.“

Sú aj členovia kapely The Last Days Of Jesus fetišisti?

„Ľudia sú fetišisti, každý má nejaký svoj fetiš - mobil, ružovú farbu… U nás vyznieva slovo fetiš vulgárne, s erotickým podtónom. Za kapelu môžem prehlásiť, že nik nie je sado-masochista. No neodsudzujem to.“

Nezasvätení môžu mať dojem, že to, čo vidia na pódiu, žijete aj mimo neho. Ako je to?

„Človek by vo vnútri chcel robiť niečo iné, alebo vyzerať nejak inak, ale ohraničujú ho normy spoločnosti. Najčastejšie sa nás však pýtajú, či spávame v truhle.“

DENISA VOLOŠČUKOVÁ