Čistý mesačný zárobok päťdesiatdvaročného sústružníka Vila Višňovského je necelých sedemtisíc.
„Môj zárobok ešte donedávna horko-ťažko stačil na najzákladnejšie veci. Keď som zaplatil 1700 korún za byt, štyristo za elektrinu, dvesto za inkaso a deväťstokorunovú splátku za auto, ktoré zostalo manželke, na rozhadzovanie nám veľa nezostávalo,“ vyratúva.
Zlom v rodine z Dubnice nad Váhom nastal pred šiestimi rokmi. Syn končil prvý ročník strojníckej priemyslovky a dcéra sa chystala na prijímačky na tú istú strednú školu. Tridsaťšesťročná matka sa rozhodla o desať rokov staršieho manžela opustiť. Súd pridelil deti matke, ale ony chceli študovať v rodnom meste. A tak zostali u otca. „Netušil som, do čoho sa púšťam. Úľavu na dani a rodinné prídavky poberala matka. Prisľúbila, že sa bude podieľať na ošatení a hygienických potrebách pre deti. Urobila to prvý mesiac. Potom už nič,“ spomína Vilo. Obrátil sa na súd – deti mu síce do výchovy zverili, ale finančne si veľmi nepomohol. Rodina dostávala výpomoc.
„Po rozvode som bol na všetky domáce práce úplne ľavý, nevedel som, čo koľko stojí. Strašne som sa bál, že ochoriem. Nemal som nič našetrené. Najskôr som sa snažil naučiť si výplatu rozplánovať tak, aby som si nemusel požičiavať. Hrozil som sa všetkých väčších výdavkov. Aj kúpa nového hrnca, ktorý dcéra nechtiac spálila, bola pohromou. Na nové topánky pre decká som šetril niekoľko mesiacov. Za celé ich štúdium som si nekúpil jedinú košeľu, dodral som topánky, v ktorých som mládenčil, bundy a obleky som dedil po príbuzných. Najväčším luxusom, ktorý som si dožičil, boli nové ponožky.“
V rodine sa mäso jedlo iba na sviatky, saláma zriedka. Kvôli lacnejšiemu šampónu, výklepkom či kuracím drobom bol ochotný pochodiť celé mesto.
Vilo Višňovský so svojimi deťmi nebol nikdy na dovolenke. Jeho tajnou túžbou je pozrieť sa aspoň raz v živote k moru.
