Karol Dobiaš, strelec druhého gólu vo finále s NSR: „Srdiečko sa poteší. Bol to veľký úspech, na ktorý sme o štyri roky nadviazali bronzom na šampionáte v Taliansku. Proti pyšným Holanďanom sme hrali v daždi 120 minút. Nemcom som dal druhý gól a predstavte si, ľavou nohou. Ja som nikdy predtým ani potom ľavačkou na bránu nekopol, mal som ju na podopieranie.“
Ján Švehlík, strelec úvodného gólu vo finále: „Ubehlo to rýchlo. Bol to vrchol aktívnej činnosti. Dostať sa do finále a ešte aj vyhrať, čo viac si môže futbalista želať? Nič krajšie nepoznám. Vo finále ma Schwarzenbeck neúmyselne trafil, a tak som odstúpil so zakrvavenými ústami. Nemci chceli meniť dresy, ale ja som si nechal československý, veď bol cennejší, bol dresom majstrov Európy.“
Marián Masný, útočník: „Asi pred piatimi rokmi som videl záznam z finále a počul aj komentár Karola Polláka, ktorý za stavu 2:0 videl loptu po mojom úniku už v sieti. Bolo by 3:0 a myslím si, že aj rozhodnuté. Po dobrej prihrávke som vyhral dlhý šprint, ale bol som už pod tlakom, vedel som, že lopta v sieti neskončí, ale na obrazovke sa zdalo, že tam mieri. V semifinále som si na chvíľu myslel, že sme dohrali, keď nám rozhodca čudne vylúčil Jara Polláka. Potom poslal z ihriska aj Holanďana, aj druhého a cítil som, že máme šancu.“
Ladislav Jurkemik, stopér: „Pre mňa ako najmladšieho, dvadsaťtriročného účastníka bolo najkrajšie, že som sa v oboch zápasoch zapojil do hry a vo finále som premenenou penaltou aj prispel k titulu. Nikdy nezabudnem na privítanie v Prahe a v Bratislave, to bolo ozaj spontánne a krásne. Pamiatka? Mám dres od Dietera Müllera, ktorý som vymenil za náš. Možno ho raz bude nosiť syn. My sme mali dresy zo silonu, najmä v daždi mali z nich mnohí hráči skrvavené časti tela. Holanďania nechceli dresy vymieňať, aj po prehre zostali arogantní, navyše aj funkcionári nám to zakazovali. S Nemcami sa už dalo. Finále mi často pripomínajú. Zaujímavé však je, že viac ľudí si ma pamätá v spojitosti s gólom Talianovi Zoffovi o štyri roky neskôr tiež na ME. Rok 1976 zostane pre futbal vždy rokom radosti, ktorú sme rozdali na dlhé časy.“
Alexander Vencel, náhradný brankár: „Mrzí ma, že oslava nie je doma, veď väčšina zlatých bola zo Slovenska, ale ideme za ňou do Kutnej Hory. Na Slovensku si na zlato nespomenul nik. Do konca života budem tvrdiť, že to boli moje najkrajšie dni, hoci som sa nedostal vôbec na pľac. Nedávno sme boli v Nemecku a so Seppom Maierom sme si podebatovali o veľkom finále. Bez chválenia, vtedajšie mužstvo bolo také silné a hralo taký futbal, že bolo schopné získať aj titul majstra sveta.“
Jozef Móder, strelec troch zo štyroch gólov vo štvrťfinále proti ZSSR: „Na ten rok spomínam veľmi rád, bol to vrchol mojej kariéry. A navyše sa nám tesne pred majstrovstvami Európy narodil prvý syn. Veľmi živo si predstavujem každé stretnutie, veď sme dva roky neprehrali. Mali sme dobrý tím, zomknutý, v ňom veľa mimoriadnych hráčov, s viacerými dodnes udržiavam kontakt. Celá kvalifikácia až po finále, to bola paráda.“
